Správne poradie

Zvyšovaniu veku odchodu do dôchodku sa vraj nevyhneme. Hovoria o tom politici, analytici, komentátori. Súčasný minister práce a sociálnych vecí tvrdí, v súlade s politickými farbami, ku ktorým sa hlási, že najbližšie štyri roky sa nič také nestane. Aj on však jedným dychom dodáva, že potom, možno... Veď hej. Už to tak asi bude. Len by sme si mali najprv ozrejmiť poradie priorít.

17.04.2012 22:00
debata

Čo myslíte, čo sa stane, keď v štáte so štyristotisíc nezamestnanými zdvihnete vek odchodu do dôchodku? Čo by sa stalo: zvýšite počet nezamestnaných. Komu to pomôže? Dôchodkovému systému sotva, pretože ten potrebuje čo najviac pracujúcich, platiacich odvody, z ktorých sa vyplácajú dôchodky. Viac nezamestnaných iba čo ešte viac zaťaží systém, ktorý im bude musieť vyplácať dávky.

Nepomôže to mladým ľuďom ani seniorom. Mladých to postaví pred úlohu, ako vytlačiť z pracovných pozícií ešte ďalšiu množinu ľudí, ktorí by prednedávnom boli už dôchodcami, no takto musia ešte pár rokov predvádzať, akí sú čulí, ako im to páli a akí sú nenahraditeľní. Bez ohľadu na to, ako sa naozaj cítia; inak by totiž ich, namiesto tých mladých, čakal úrad práce. Alebo budú musieť prijať hocijakú podradnú robotu a dúfať, že to do tej penzie už dáko „doklepú“. A potom? Potom ich bude pri priemernom očakávanom veku dožitia u nás čakať skvelá perspektíva zopár rokov penzie – ešte stále žalostne menej rokov než v krajinách označovaných za rozvinuté.

Štát, ktorý sústavne porušuje dlhodobé dohody so svojimi občanmi a v ktorom sa doslova rozpadajú celé verejné sektory (zdravotníctvo, sociálne veci), by si mal dávať pozor na ústa vždy vtedy, keď chce svojich občanov presviedčať, že je „absolútne nevyhnutné“ nejaké ďalšie nepohodlie, ďalšie ústupky a ďalšie podriadenie sa nejakým účtovným zákonitostiam. Samozrejme, štát nie je osoba, aby si mohol dávať pozor na ústa. Osoby sú tu politici, ktorí sa striedajú pri jeho kormidle. Ich ideológie, ich analytici a mediálni vykladači reality, ich biznis.

O vekovej hranici, za ktorou vás už štát za všetky tie peniaze, čo ste mu po celý život odvádzali, láskavo uzná za hodného „zaslúženého odpočinku“, by sa malo hovoriť až vtedy, keď sa u nás do dôchodku bude bežne odchádzať z práce, nie z úradov práce. Keď pre mladé rodiny nebudú deti znamenať riziko chudoby a nižšieho spoločenského statusu, keď sa u nás prestane o demografickom vývoji iba mudrovať a začne sa s tým niečo naozaj robiť. Keď naša bežná mzda začne prevyšovať niekoľkodňový zárobok žobráka v niektorej zo západných metropol a naše dôchodky vďaka tomu prestanú vyzerať ako milodary.

Jednoducho vtedy, keď sa o posúvaní vekových hraníc bude debatovať pod podmienkou, že najprv je reč o ľuďoch a ich celoživotnej dohode so štátom – nie naopak. Keď Ján Richter tvrdí, že momentálne takú debatu nechystá, dáva zrejme najavo, že pozná správne poradie priorít. Ešte dôležitejšie však bude, kto a kedy s tými prioritami pohne.

debata chyba