Literatúra tvorila vždy podhubie, z ktorého národná hrdosť a uvedomenie si nášho slovenstva klíčili. Národné povedomie sa v Slovákoch neprebudilo s príchodom štúrovcov a slovenskej romantickej literatúry, klíčilo tu vďaka iným dávno predtým.
Chudobný slovenský spisovateľ, akokoľvek vždy pán (označenie „pán“ som si požičala od ďalšieho slovenského spisovateľa, tvrdo skúšaného životom – pána Rudolfa Slobodu), stál za odmenu vždy niekde na okraji spoločnosti ako akýsi neprispôsobivý, samotársky čudák.
Dnes sa v súvislosti s možným krachom kníhkupeckej siete Pantha Rhei skloňuje aj to, či sa slovenskí spisovatelia vedia „predávať“, nezáujem o pôvodnú literatúru dokonca veľa vykrikovačov považuje za dôvod, prečo by mnohí z nich mali prestať písať, a vôbec, krajina sa zmieta v dlhoch, ľudia sú nezamestnaní, drahé sú lieky, chlieb aj maslo, na čo nám literatúra v takejto situácii je a bude… Pán Kušnierik v časopise .týždeň vyzdvihol mojich literárnych kolegov Braňa Jobusa a Michala Hvoreckého za to, že správne pochopili situáciu a snažia sa svoje diela propagovať. Kto nepropaguje, nech živorí, tak som to pochopila
Sociálne cítenie ani jednému Slovákovi, ak ide o jeho vlastné vrecko či záujmy, očividne nechýba. V súvislosti s lekármi sme sa toť prednedávnom o ňom napočúvali, pomaly sme im pľuli do tvárí, že sa im zažiadalo vyšších platov, že si ich chceli vymôcť štrajkom, napriek tomu, že prisahali. Na ich osobné potreby sme akosi zabudli. A teraz sestry! Tie síce neprisahali, ale z lásky a súcitu k chorým a nevládnym by mali skloniť hlavy a utierať zadky bez nároku na honorár.
Česť pánom Hvoreckému a Jobusovi, že sa vedia „ponúkať a predávať“. Byť spisovateľom na Slovensku väčšinou znamená byť ním iba na vedľajší pracovný úväzok. Nebudem hovoriť o naliehavej potrebe a nutkaní písať, ani o tom, že ľudský život sa predsa má vyrozprávať. Len si myslím, že národ, ktorý si neváži vlastnú kultúru a literatúru a ženie svojich spisovateľov „predávať sa a tancovať niekde pri tyči“, prichádza o veľa a hlúpne.
Pán Kušnierik okrem toho, že vyzdvihuje prekladateľov, ktorí prekladajú takmer zadarmo, spomína aj akúsi drzosť v podobe „intelektuálnej nečitateľnosti“ niektorých spisovateľov, ktorí si píšu bez ohľadu na pologramotnosť slovenského národa.
Hlúpneme tu všetci, ale aj medzi nami sa vždy nájde zopár ľudí, ktorí v literatúre objavia celé stodoly svetov. Knižky treba ponúkať doma, v škole, v knižniciach, treba podporiť spisovateľov. Národ, ktorý na nich zabudne, zabudne na seba, onedlho stratí to podhubie, životodarnú pôdu pod nohami a keď z toho krajca mladým neukrojíme my a teraz, kde to všetko naberú?
Na peniazoch svet nestojí, ale na nich raz stáť bude. Peniaze nesmrdia, len aby nám raz to naše Slovensko nezosmradlo od toho, ako si tu takí hrdí, ale negramotní budeme hniť!