Zoznam desiatich najnebezpečnejších politikov Európy zostavil nemecký týždenník Spiegel. Ocitli sa v ňom bok po boku také rôznorodé osobnosti ako líder gréckej radikálnej ľavicovej strany Syriza Alexis Tsipras, bavorský minister financií Markus Soder, kontroverzný europoslanec z Británie Nigel Farage, Alexander Dobrindt z bavorskej CSU, bývalý (a či aj budúci?) taliansky premiér Silvio Berlusconi, plejáda krajne pravicových činiteľov ako Geert Wilders z Holandska, Heinz-Christian Strache z Rakúska či Marine Le¤Penová z Francúzska, ale aj Maďar Viktor Orbán, ktorý si poriadne skomplikoval vzťahy s EÚ napriek tomu, že je podpredsedom najsilnejšej európskej politickej skupiny.
Sú tam z rôznych dôvodov. Tsipras tvrdí, že Grécko má odmietnuť rozpočtové škrty ordinované európskou „Trojkou“, z eurozóny ho aj tak nik nevyhodil. Podľa Sodera by mali Grécko vylúčiť, pretože sľuby o rozpočtových škrtoch aj tak nesplní. Wilders žiada, aby sa Holandsko vrátilo k národnej mene, Dobrint chce k tomu prinútiť Grékov. Podľa Le¤Penovej sa EÚ mení na Sovietsky zväz atď. Mnoho z rečí je len prázdnou populistickou rétorikou.
Signalizujú však jasný trend. Populistická krajná pravica si našla nový obľúbený terč. Už nie moslimovia ani imigranti všeobecne. Už nie záplava lacnej pracovnej sily zo strednej a východnej Európy. Dnes je to európska integrácia. Čo sa však nezmenilo, je odpoveď. Nebezpečenstvu, ktoré vraj prichádza zásadne zvonka, treba čeliť uzavretím sa, postavením hradieb okolo ohrozeného domova.
Podľa Spiegela majú spoločné, že sa „zahrávajú s ohňom a môžu podkopať celý integračný projekt. Posilňujú, priamo aj nepriamo, stereotypy a hnev“. Ako to už s podobnými hodnoteniami býva, objektívnosť je otázna. Hlavným dôvodom je, že Farage, Strache, Wilders, Soder… sú malými rybami loviacimi v kalných vodách. Tie však zakalila neschopnosť politického mainstreamu riešiť krízu, ktorá podkopáva prežitie integračného projektu.
Zatiaľ čo sa nedokážu dohodnúť na základných nástrojoch stabilizácie únie, v pozadí sa rozvíja nová, vážna kríza – sociálna. Mnohí európski politici v minulosti radi poukazovali na to, že špecifikom „európskeho modelu“, na rozdiel od amerického, je nižšia miera sociálnych nerovností. Pre EÚ ako celok to však neplatí.
Rozdiely medzi chudobnými a bohatými Európanmi sú rovnako veľké ako v USA. Súčasná hospodárska politika tieto diferenciácie ešte zväčšuje, a tým ďalej oslabuje sociálnu súdržnosť. V EÚ, ktorá nie je na rozdiel od USA federáciou, a kde sa sociálne rozdiely prekrývajú so starými „národnými hranicami“, to ohrozuje ideu spoločnej budúcnosti.
Zatiaľ čo sa nevieme dohodnúť na dobudovaní fiškálnej únie ani na líniách tej bankovej, je najvyšší čas začať sa zaoberať úniou sociálnou.