Sklo a betón Eurovey. Prichádzate do mesta s najmenej dvetisícročnou históriou od severu a čo vidíte? Sklo a betón Tatracentra. Prichádzate navštíviť krásavicu na Dunaji od juhu a čo vidíte? Bieločervené polorozpadnuté čudo. A zeleň? Ale áno. Je. Torzo. Na druhej strane rieky. Tam, kde čnie ďalšia hora betónu a skla.
Tušiť historické pozostatky uhorského kráľovského mesta za hradbami aktuálne zúriaceho veku developerizmu môže iba rozhľadený dobre informovaný pocestný. Ak sa k nemu vôbec prepracujú aj iné informácie ako len tie o hokeji a slabých službách. Pretože napríklad také svetové dedičstvo UNESCO sa o metropolu Slovenska neobtrie ani zmienkou. Nie je dôvod. Keď aj totiž do centra vstúpite, betónovo-sklenená odysea sa nekončí na prístupových bodoch.
Pestrofarebné fasády historických budov, ktoré až na malé výnimky už dávno nepatria miestnym obyvateľom, možno odpútajú pozornosť turistov od pohľadu vyššie, ku krásne zreštaurovaným červeným strechám. A s nimi aj k ďalším skleneným ohavám, zapadajúcim do prostredia budov z obdobia renesancie či baroka podobne ako Baťove či Manderlove výstrelky, ktoré celý ten modernizujúci trend „rozvoja“ historického centra načali ešte v minulom storočí. A ktorým veľmi odvážne konkurovali – často mimobratislavskí – otcovia mesta z čias budovania rozvinutého socializmu.
Je teda iba logické, že na preverené tradície nadviazali aj priekopníci ranej doby železobetónovej po roku 1989, z ktorých mnohí tiež drali prvé topánočky všelikde inde, len nie v Bratislave. To sa to rozhoduje o vzhľade akéhosi mesta pod akýmsi hradom, keď za každým múrom nevidíme svoj prvý bicykel či prvú pusu.
To sa nám to schvaľujú búracie povolenia, keď sa spomienky starých rodičov neviažu ku Korzu či k Promenáde. To nám ide od ruky schvaľovací proces necitlivých dostavieb, keď peniaze v správnom vrecku dokážu onakvejšie kúzla, ako iba prelepiť oči, pamäť a svedomie. Čo nestihlo padnúť za obeť požiarom, Turkom ani dvom svetovým vojnám, to pokojne obetujeme na oltár chamtivosti v súčinnosti s apatiou. Hoci aj na čierno. Papier príde na pretras neskôr, stačí pomastiť.
Iste. Žiadna horúca novinka. Už nám ani nepripadá čudné (ak si to vôbec všimneme), keď pri prechádzke Hviezdoslavovým námestím natrafíme na sklenenú kocku, lesknúcu sa na vrchu historickej budovy namiesto strechy. Samozrejme, dostavanej na čierno. Rovnako ako nás nezarazí priamo na nej umiestnený reklamný banner na inú, tiež nie práve kóšer stavbu pri električkovom tuneli.
A nezarazia nás už ani ľudia s transparentmi pred Generálnou prokuratúrou. Stali sa súčasťou koloritu centra asi ako tie neraz čierne stavby zo skla.
Vážení priatelia, áno, pochopili ste. V hre na my a oni „im“ presne o to ide. Nevidieť. Nechať gazdov voľne šafáriť na každom poli. A ovce, húúúš, húúúš do košiara (veď cupitáme, gazda!).