Tvrdeniam, že za súčasnými problémami menovej únie stojí nezodpovedná rozpočtová politika niektorých vlád a spásu prinesú tvrdé fiškálne škrty, už tak úplne neverili asi ani ich dovtedajší zarytí obhajcovia. Skutočnosť až príliš očividne dokazovala, že je to inak. No hoci v stále napätejšej diskusii opakovane zaznievali realistickejšie návrhy riešenia, konsenzus na praktických krokoch sa nečrtal.
„Mutualizácia dlhov“ (čiže spoločné ručenie), úloha Európskej centrálnej banky, zmena hospodárskej politiky krajín centra eurozóny, reálne prorastové stimuly… to všetko už bolo spomenuté a prediskutované nespočetnekrát, akémukoľvek viditeľnému posunu však nebránili primárne inštitucionálne a právne prekážky na európskej a národnej úrovni, ale najmä nedostatok politickej vôle ich prekonávať. Európski politici sa podobali na rozhádanú rodinu. Všetci navzájom poznali svoje názory a postoje, vedeli, čo povedia, vedeli, kde sa nezhodnú, kde sa začne hádka. Akoby rezignovane čakali na nevyhnutnú kataklizmu, ktorá prinesie riešenie. Aspoň nejaké.
Európa je naďalej unášaná smerom k rozbitiu polstoročného sna o jednote. Grécko bolo dotlačené k ďalšej sérii škrtov, ktorá nepomôže vyriešiť jeho základný problém. Úroky španielskeho a talianskeho dlhu sú za hranicou udržateľnosti a je len otázkou, ako dlho to obe krajiny vydržia. Neistá situácia poškodzuje reálnu ekonomiku aj v krajinách centra – vrátane Nemecka. Tak trochu to pripomína vymyslenú anekdotu z obdobia prvej svetovej vojny. Nemecký generálny štáb poslal Rakúsko-Uhorsku telegram: „Na našej strane frontu je situácia vážna, ale nie katastrofická.“ Viedeň odpovedala: „U nás je situácia katastrofická, ale nie vážna.“
Nuž situácia je vážna – v tom zmysle, že menová únia stále bojuje o svoje prežitie a kráti sa jej čas. Nie je však katastrofická, pretože riešenia existujú. Kľúče od nich drží Európska centrálna banka. Pred viac ako týždňom, keď sa tlak finančných trhov na Španielsko a Taliansko mimoriadne vystupňoval, jej prezident vyhlásil, že urobí pre záchranu spoločnej meny „všetko potrebné“. Signál priniesol chvíľkovú úľavu, úrokové miery klesli.
Ak však nebudú nasledovať konkrétne kroky, bude len horúcim dymom, ktorý vystúpi k oblohe a tam sa rozplynie. Banka bude musieť intervenovať nákupom vládnych dlhopisov. Na sekundárnych trhoch to môže urobiť okamžite a priamo. Na primárnych prostredníctvom trvalého eurovalu, ktorému dá prakticky neobmedzenú palebnú silu poskytnutím bankovej licencie. V opačnom prípade euro prestane byť témou pre ekonómov a chytia sa ho historici.
Parafrázujúc slovenského premiéra, tak či onak, čaká nás bezprecedentná jeseň, o akej sa nám ani nesnívalo.