Ako pri iných ľudskoprávnych témach, aj v tejto je Slovensko sto rokov za opicami. Najmenej desať rokov pred 1. februárom 2002 a presne desať rokov po ňom sa o právach LGBTI ľudí diskutovalo a diskutuje na všakovakých úrovniach od pohostinských zariadení cez ľudskoprávne organizácie až po kuloáre politických strán a štátnych inštitúcií. Po desiatich rokoch sa táto téma konečne opäť stáva súčasťou oficiálneho diskurzu Slovenskej republiky.
„V mnohých európskych krajinách je inštitút partnerstva dvoch osôb rovnakého pohlavia bežnou praxou, ich skúsenosti s ním sú dobré a v tomto duchu sa nesú i viaceré odporúčania Rady Európy a Európskeho parlamentu. Je to všeobecný trend k otvorenej spoločnosti, ktorému sa ani na Slovensku nevyhneme. Ide o smerovanie k ekonomicky a ľudsky vyspelej spoločnosti, v ktorej harmonicky spolunažívajú občania rôznych rás, národností, sexuálnej orientácie (kategórie vo svojej podstate nezmeniteľné) a vierovyznania, názorov a postavenia, teda vecí zmeniteľných, avšak rovnako rešpektovaných,“ uvádzalo sa v stanovisku neformálnej iniciatívy Inakosť k umelo zastavenej rozprave k navrhovanému zákonu.
Slová ako vystrihnuté z akýchkoľvek ďalších možných ľudskoprávnych stanovísk aj po 1. 2. 2002. Slovensko naozaj dokáže v mnohých veciach napredovať zaujímavým tempom – so slimákmi opreteky.
A keďže to, čo by som rada povedala ja, napísal už vo februári 2002 pre mesačník Atribút GL poslanec Milan Ištván, predkladateľ zákona, dovoľte mi ešte jeden pomaly už historizujúci citát: „Problémom je priveľká konzervatívnosť nášho zákonodarného zboru. Musíme veriť, že budúci parlament bude modernejší, demokratickejší a asi aj vzdelanejší. Príslušníci homosexuálnej menšiny sa nesmú dať vystrašiť, nesmú byť sklamaní po prvom neúspechu v NR SR. Mali by ďalej lobovať, najmä v treťom sektore a v médiách, a cez tieto dva fenomény vplývať na spoločnosť. Medzi politikmi sú, a verím, že aj budú ľudia, ktorí nie sú pokrytci či hulváti, ale sú to zásadoví jedinci, ktorí spravia všetko preto, aby táto menšina bola rešpektovaná.“
Budúcich parlamentov sa za tých skloňovaných desať rokov vystriedalo niekoľko. O nejakej modernosti, nedajbože osvietenosti, však nikdy nebolo ani reči. To skôr naopak. Aj dnes sedia v poslaneckých laviciach ľudia, ktorí vybraným daňovým poplatníkom za ich vlastné peniaze zámerne škodia. A snažia sa z plných síl svoje bigotne katolícke videnie sveta aplikovať na všetkých slovenských frontoch.
Asi teda neostáva iné, než sa naučiť modliť. A pomodliť sa za to, aby sa sociálnodemokratický Smer zbavil katolíckych nánosov vo svojich rozhodovaniach a konečne si stál aj v praxi za tým, čím sa tvári, že je.