VGrécku sú inšpektori Trojky a hodnotia, do akej miery plní či neplní podmienky pôžičky z eurovalu (ESM). Proces bude trvať do konca augusta, no nemecký minister hospodárstva Philipp Rösler už dnes vie, že Atény nemajú šancu.
Ďalšiu pomoc by nemali čakať, keďže prípadný grexit už nie je existenčným ohrozením menovej únie. Mladý nemecký minister má na tvrdé slová svoje dôvody. Jeho liberálna strana FDP potrebuje zbierať politické body, inak ostane na budúci rok pod prahom zvoliteľnosti.
V skutočnosti nie je ťažké uhádnuť, že Trojka bude na konci mesiaca konštatovať, že Grécko s uskutočňovaním „konsolidačného plánu“ mešká. Veď má za sebou mesiace politickej nestability a opakované parlamentné voľby (za čo môže aj nastavenie konsolidačného plánu). Ekonomika sa prepadá rýchlejšie, ako sa očakávalo (opäť, ďakovať môže aj konsolidačnému plánu), a správy z vonkajšieho hospodárskeho prostredia tiež nie sú povzbudivé.
Rösler tiež možno tuší, že odchod Grécka z eurozóny, vyvolaný odmietnutím ďalšej pomoci, by zďaleka nebol taký bezproblémový. A tak blafuje. Kancelárka Angela Merkelová (CDU) bude musieť nakoniec súhlasiť s ústupkami, napríklad poskytnutím ďalšej tranže, napriek meškaniu Atén. Ale minister ostane tým fešákom, ktorý zbiera populistické body od verejnosti kŕmenej dva roky rozprávkami o nespoľahlivých a lenivých Grékoch.
Mimochodom, podobnosť s istým politikom zo strednej Európy, ktorý zas o sebe rád vyhlasuje, že vôbec nie je fešák, nie je zďaleka náhodná.
Samozrejme, Merkelová hrajúca vlastnú hru sa môže nakoniec rozhodnúť, že Grékov pustí k vode. Z naivity, ideologickej zaslepenosti či pod tlakom verejnej mienky a politických spojencov. V každom prípade, pre eurozónu to bude mať zničujúce dôsledky.
Ak by aj Atény odišli po spustení trvalého eurovalu, menová únia tlak nevydrží. Aspoň nie so súčasnými nástrojmi. Či už bude musieť rýchlo schváliť bankovú licenciu pre ESM, povoliť Európskej centrálnej banke masívne nakupovať dlhopisy periférnych štátov, alebo schváliť eurobondy, pre Berlín to bude znamenať podstatné zvýšenie bremena. Alebo akceptuje obrovské politické a ekonomické náklady rozpadu eura.
Predseda FDP a ďalší (ne)fešáci vytiahnu tromf: celé sa to malo urobiť už dávno, vred sme mali vyrezať v roku 2010 a zachrániť, čo bolo zdravé… Nič to za to, že je to nezmysel. Aj blafovaním sa dá rozbiť bank. Najmä, že preferencie porastú.
Môžu sa však škaredo prerátať. Rozpad menovej únie naruší medzinárodný finančný systém a obchod. Rozbije vzťahy medzi dodávateľmi a odberateľmi, v prepojených európskych ekonomikách spôsobí veľké škody. A v ekonomickom a sociálnom chaose, ktorý nastane, sa do hry prihlásia úplne iní fešáci. Takí, ktorých by sme radšej nechali zahrabaných v temnej minulosti starého kontinentu.