Videohry prebrali v našom vnímaní pôvodu šialeného konania úlohu náboženských spisov, ktorým v prípade vraždiacich moslimov pripisujeme násilný charakter a podnecovanie nenávisti. S náboženskými textami vytvárajú umelecký charakter výrazových prostriedkov a opojnú závislosť prejavujúcu sa na verejnosti formou zasvätenej plachosti. Obe pochádzajú z hlbokej túžby ľudí po inom svete, kde nás čaká odmena v podobe novej úrovne žitia, čarodejných schopností, rajskej záhrady a večného života.
Napriek tomu je nezmyslom pripisovať im hypnotický vplyv na konanie zla. Počas Breivikovho procesu som často počul, že nórsky vrah trénoval krutosť na hre Couterstrike. Tisíce mŕtvych postavičiek ho mali naučiť bezcitnosti, ktorú tak dokonale využil.
Ak by sa niečo také dalo, bol by som už dávno najžiadanejším hráčom Champions League, pretože vo futbale na konzole som naozaj dobrý. S Drakeom som prečítal všetky pirátske mapy a Myst som skončil na všetkých úrovniach aj tam, kde som mal komponovať hudbu, čo vôbec nedokážem. Bol som hokejistom, dobrodruhom v Karibiku, americkým výsadkárom v Normandii, zavraždil som tisíce zombies, v L. A. som kradol autá a bil sa s políciou. Na mojej prvej konzole som zachránil svet pred jadrovým holokaustom, oslobodil som stovky princezien a vyhral všetky okruhy v Monze.
Od prvej chvíle som vedel, že sú zavŕšením starého sna, ako urobiť z umenia hru bez toho, aby sme ho nemuseli odhaľovať v skutočnom svete. Vďaka titulom ako Age of Empires sa deti naučili o histórii viac ako zo všetkých sterilných učebníc dejepisu, s Larou Croft navštívili benátske paláce zvnútra, snová ICO lieči autistické deti na univerzitných psychiatriách viacerých európskych štátov. Hry, v ktorých sa stáva ovládačom pohybu telo, nakupujú domy seniorov pre ich terapeutický účinok na chorých, nemobilných ľudí.
Vreckové konzoly umožnili nosiť pri sebe stovky kníh a hrať mahjong v čakárni u zubára. Videohry sa dnes v mnohých krajinách považujú za súčasť umeleckého vzdelania a ich tvorba sa vyučuje ako rovnocenný predmet. Scenáristami sú známi spisovatelia a hry umožňujú rozprávať staré príbehy v ich mnohovrstevnosti a obrazovom bohatstve.
Pravou príčinou vraždenia nie je Boží trest, odcudzenosť človeka od systému a úpadok tradičnej rodiny. Je ňou násilie skutočného života, vojny, nenávisť a strach, všadeprítomné zbrane, dostupnejšie ako láskavosť a umenie – život, do ktorého by sa nechceli ponoriť ani najväčší pištoľníci západu.
Blamovať najmladšie umenie, pripisovať mu zodpovednosť za to, že žijeme v čoraz hlúpejších a násilnejších spoločnostiach, nám nedovolí pochopiť pohnútky James Holmesa a jeho výstrely v Aurore. No zbavuje nás zodpovednosti za konanie zla tým, že ju prenáša do sveta nadprirodzených bytostí, ktoré majú podľa tejto logiky väčší vplyv na naše konanie ako my sami.