Géniovia to nemajú ľahké, ale ani s nimi to niekedy nie je ľahké. Potvrdzuje to aj tento román, v ktorom spoznávame rodinné remeslo Stodolovcov, garbiarstvo, prežívame ich lásky, ťažkosti, svadby aj úmrtia, smútime s nimi, tešíme sa, ale najmä čerpáme z ich rozhľadenosti, kultivovanosti, múdrosti a odvahy.
Je to naozaj vzrušujúce čítanie o neobyčajnom človeku a ďalších neobyčajných ľuďoch, lebo Aurel Stodola mal skvelých príbuzných a stretával skvelých ľudí vo svete.
Čo ste vedeli o Aurelovi Stodolovi na začiatku písania knihy Nevzdám to! Aurel Stodola. Čím vás najmä priťahoval tento človek?
Priznám sa, že som o tomto vynikajúcom mužovi vedel asi toľko, čo o ňom vie priemerný Slovák – že pochádzal zo slávnej liptovskej garbiarskej rodiny a žil vo Švajčiarsku. Vzdelanej slovenskej verejnosti je známejší jeho synovec – dramatik Ivan Stodola. Vo vedeckom svete je však hviezdou práve Aurel. Oslovilo ma nadšenie a zanietenie inžiniera Milana Petráša, autora skvelej Stodolovej biografie Najväčší z veľkých.
Foto: IKAR
Keď som sa do tejto knihy začítal, so zahanbením som si uvedomil, že o tomto svetovom vedcovi doma nevieme takmer nič. Priťahoval ma vlastnosťami príznačnými pre veľkých ľudí, o ktorých som písal pred ním – Štefánikovi aj Baťovi – cieľavedomosťou, vizionárstvom, vierou, vôľou, a najmä tvrdou sebadisciplínou.
Foto: Fr. Schmelhaus, Zürich
Ako by ste Aurela Stodolu charakterizovali po napísaní knihy? Poznáte ho už dobre? Bol to viac vedec či umelec? Bola v ňom totiž veľká vášeň, ako vyplýva z textu.
Bol to predovšetkým veľký človek so všetkým, čo k veľkosti patrí, teda aj so svojimi slabosťami. Fascinovala ma predovšetkým jeho cieľavedomosť. Ako študent slávnej zürišskej Polytechniky si povedal, že raz bude na tejto – vtedy najvýznamnejšej technologickej vysokej škole v Európe – profesorom. Nielenže sa mu to podarilo, ale v roku 1893 sa stal najmladším profesorom v dovtedajšej histórii školy. Áno, vášeň, až takmer posadnutosť boli preňho príznačné.
Svojmu cieľu – zdokonaľovaniu rotačných tepelných strojov – parných a spaľovacích turbín, obetoval prakticky všetko, do veľkej miery aj rodinný život. Súčasný slovenský nástupca Stodolu na ETH Zürich profesor Hromkovič uvádza, že nikto zo slovenských vedcov neovplyvnil vývoj technológií v celosvetovom meradle tak ako Stodola. Vo svojom filozofickom diele Myšlienky o svetonázore z pohľadu inžiniera sa Stodola zamýšľa nad významom vedy a techniky pre človeka. Okrem iného je v nej aj odkaz pre nás: „Beda národu, ktorý sa nestará o svoje elity. Jeho vzťah k hudbe – bol klavírnym a organovým virtuózom, bol vychýrený.
Foto: Z archívu Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši
Poznáte dobre miesta, kde žil na Slovensku, ale boli ste aj vo Švajčiarsku. Jeden čas mali Stodolovci trojizbový byt, no všetci spávali aj tak v jednej izbe, do jeho pracovne nikto nemohol vstupovať. Kde ste vypátrali také podrobnosti? Bavilo vás písať tieto osobné partie, kde sú zaujímavé podrobnosti aj o manželke a dcérach?
Pátranie po Stodolových stopách bolo veľmi vzrušujúce, či už na Liptove, alebo v Zürichu. Na Liptove mi veľmi pomohol predseda Stodolovej spoločnosti doktor Marián Moravčík, veľmi mi vychádzali v ústrety v Múzeu Janka Kráľa, kde je mnoho zaujímavých dokumentov. Asi najrozochvenejší som bol, keď som držal v rukách originál Hodžovej Čítanky. Nuž a samotné pátranie v Zürichu bolo fascinujúce dobrodružstvo.
Foto: Z archívu Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši
Musím poďakovať najmä nášmu veľvyslancovi vo Švajčiarsku Alexandrovi Micovčinovi a riaditeľovi pre zahraničné styky ETH pánovi Hagströmovi, ktorí sa do pomoci pri práci v archíve doslova vložili. Veľvyslanec Micovčin dokonca pricestoval z Bernu, aby ma osobne na ETH uviedol. Som mu za to veľmi vďačný. Podkladmi mi pomohol aj Slovák žijúci v Zürichu, pán Šuvada, ktorý sa Stodolom dlhodobo zaoberá. Preštudoval som asi štyridsať kníh v slovenskom, ale najmä v nemeckom jazyku. Našťastie s nemčinou nemám problémy, ale vyskytli sa aj isté technické prekážky. Napríklad časť korešpondencie Stodolu s Einsteinom či so Schweitzerom bola písaná rukou a musel som osloviť dámu, ktorá mi texty prepísala do čitateľnej nemčiny.
Foto: Svätopluk Písecký, archív TASR
Chodili ste po jeho stopách. Ako to vyzerá na miestach, kde býval?
Prirodzene, najzaujímavejšie miesta boli doma – v Liptovskom Mikuláši, v niekdajšom Vrbickom Huštáku, vo Vrbici, doslova sme pátrali, kade tiekla riečka Garbiarka, kde stáli stodolovské fabriky, miesta, kde vyrastal. Pátranie v Zürichu bolo vzrušujúce dobrodružstvo. Nachodil som po tomto meste doslova desiatky kilometrov, z ETH do Witikonu, kde mal dom, je to azda desať kilometrov. Putovanie štvrťou Hottingen, kde mal byty Einstein a prvý byt aj Stodola, bolo úžasné dobrodružstvo. Rekonštruoval som, ako asi chodili spolu títo dvaja géniovia do práce na ETH a univerzitu, ktoré sú vedľa seba.
Dom vo Freistrasse 62, kde mal byt, som preskúmal celý aj so záhradou, sediac na lavičke som si predstavoval, ako to asi bolo v Stodolových časoch. Niekoľkokrát som bol v chýrnej kaviarni Odeon, kam chodievala svetová bohéma, politici, umelci, novinári. Bol to zvláštny zážitok sedieť v tejto kaviarni na mieste, kde možno sedel práve Stodola. V knihe je aj epizóda, kde sa do Stodolovej debaty so študentmi zamiešal Lenin. Málokto vie, že práve v tejto kaviarni sa začali kontakty Lenina s nemeckou tajnou službou, ktoré viedli k vypuknutiu ruskej revolúcie. Tu konštruoval s profesorom Sauerbruchom svoju protézu ruky pre vojnových invalidov.
Foto: archív Jozefa Banáša
Aurel Stodola sa stretol v živote s množstvom zaujímavých ľudí (Einstein, Štefánik, Hviezdoslav) – cez tieto postavy ste zaujímavo vykreslili dobu. Išlo vám to ľahko? Na čo sa sústreďujete pri písaní o konkrétnych ľuďoch a ich kontaktoch? Je to, ako keď sa píše dialóg v próze?
Áno, dialóg je pre mňa kľúčovým žánrom v písaní. Nazdávam sa, že je zaujímavý aj pre čitateľa. Preto je v knihe mnoho rozhovorov Stodolu so zmienenými osobnosťami, ale aj so Schweitzerom, s profesorom Sauerbruchom, s jeho asistentmi Eichelbergom, Ackeretom, Kellerom a ďalšími. Vždy sa snažím poodhaliť charakter danej postavy, aj preto je napríklad zaujímavý rozhovor Stodolu s mladým študentom Štefánikom, ktorý bol v roku 1902 v Zürichu.
Stodola bol posadnutý technikou, očarila ho para, parné a plynové turbíny sú hrdinkami príbehu, aj čitateľ podľahne ich čaru. Aj vy ste si ich obľúbili? Baví vás technika?
Stodola spájal optimálnym spôsobom teóriu s praxou. Bol strojnícky inžinier, výskumník, vedec, matematik, fyzik, technik, pedagóg, do histórie vošiel predovšetkým ako zakladateľ teórie parných a plynových turbín. Za každým strojom videl človeka, ktorému tento stroj pomáha. Nebol objaviteľom turbín – tlakovú turbínu vynašiel Švéd Gustav Laval a parnú Angličan Charles Parsons.
Foto: Z archívu Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši
Stodola však vyvinul novú generáciu rotačných turbín, čím svojím spôsobom pochoval parný stroj. So zveličením sa dá povedať, že bol hrobárom parných strojov, ktoré dominovali priemyselnému rozvoju v devätnástom storočí. Bol presvedčený, že piestové parné stroje budú nahradené turbínami a predpovedal, že turbíny budú raz poháňať aj lietadlá. Mám aj elektrotechnické vzdelanie, takže niektoré technologické pochody mi boli blízke. Som však viac orientovaný humanitne ako technologicky. Aj preto sa predovšetkým venujem Stodolovi ako človeku.
V knihe upútajú aj pasáže o hudbe, ktorú mal Stodola rád, ale aj o garbiarstve, ktoré bolo jeho rodinným remeslom a podnikaním. Aké zostali na Slovensku stopy po tomto remesle?
Ťažká práca v garbiarskych „verštatoch“ ovplyvnila podľa môjho názoru zásadným spôsobom myslenie mladého Stodolu. Neustále vymýšľal, ako ľuďom uľahčiť prácu. Jeho vývoj ovplyvnilo nielen garbiarske, ale aj silne pronárodné prostredie. Narodil sa v čase slovenského národného obrodenia, základom pevných postojov Stodolovskej rodiny bolo silné národné presvedčenie, napokon z jeho troch bratov – Jozefa, Emila a Kornela – vyrástli významní podnikatelia, národohospodári či politici.
Krstil ho Michal Miloslav Hodža, ktorý sa priatelil so Stodolovým otcom. Na evanjelickej fare u Hodžu sa stretávali štúrovci, otec bol s nimi v intenzívnom kontakte. Kľúčovou učebnicou na základnej škole bola Hodžova Čítanka. Stodolovci boli zámožná rodina, čo rodičia využili na vzdelanie svojich synov. Najviac zo solventného postavenia profitoval práve Aurel.
Foto: archív Jozefa Banáša
Páčil sa mi Stodolov obľúbený slogan: Nesnaž sa o ľahké bremeno, ale spevňuj si ramená! Naozaj to hovorieval?
V knihe sú desiatky ďalších motivačných myšlienok, ktoré pochádzajú najmä z jeho filozofického diela Myšlienky o svetonázore inžiniera. Podobne ako román Prebijem sa! Štefánik, Som Baťa, dokážem to! aj román Nevzdám to! Aurel Stodola sú motivačné, inšpiratívne romány, ktoré čitateľke a čitateľovi dodajú energiu na boj s prekážkami. Stodola chápal, že ak chce byť človek v živote úspešný a šťastný, musí mať jasný cieľ, za ktorým bude neohrozene kráčať napriek prekážkam. Aj keď už nevládal, kráčal, nevzdával sa, bol príkladom iným. Teší ma, že aj moja konzultantka, švajčiarska profesorka Josette Baer, sa vyslovila, že aj Švajčiari sú na Slováka Stodolu hrdí.
Mal dve dcéry, ktoré vyrástli vo Švajčiarsku a ktoré sú v príbehu veľmi presvedčivo stvárnené. Ich pocity v cudzine, ich detstvo so zvláštnym otcom. Stretli ste sa s potomkami rodiny Stodolovcov?
Aurel Stodola nemal vnukov a vnučky a s potomkami jeho rodiny zo strany bratov som sa nestretol.
Poznáme na Slovensku dostatočne Stodolov príbeh? Bude o knihu záujem? Cítite to už alebo ste to vedeli?
Kniha je v čase, keď sa len tlačí, na popredných miestach v rebríčkoch predajnosti. Veľmi sa tomu ako slovenský autor teším. Veď koľko národov sa môže pochváliť tým, že ich príslušník bol priateľ a nepriamo aj učiteľ Alberta Einsteina? Tento najvýznamnejší vedec v dejinách označil nášho Stodolu za majstra techniky a priznal, že nemá dostatok vyjadrovacích prostriedkov na to, aby o Stodolovi povedal všetko tak, ako si zaslúži. Keby podľa Einsteina žil Stodola za renesancie, bol by z neho slávny maliar, pretože nielen skvelo kreslil, ale dominovala v ňom fantázia a tvorivosť. Einstein priznáva, že mal zo Stodolu taký rešpekt, že keď prišiel na jeho prednášku, vyvolal v ňom pocit úzkosti.
Foto: Z archívu Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši
Kniha má 400 strán. Tušili ste na začiatku, že to bude taký obsiahly román? Vyčerpal vás? Idete už na ďalšiu tému? Čo to bude?
Kniha má štyristo strán, a to som ešte takmer sto strán kvôli dynamike vypustil. Bola to doposiaľ moja najnáročnejšia kniha, pokiaľ ide o rešeršovanie. Dva pobyty v Berne a v Zürichu boli dosť nákladné, Zürich je jedno z najdrahších miest na svete. S ľútosťou musím konštatovať, že Fond na podporu umenia odmietol tento finančne náročný projekt podporiť. Prinášať príbehy vynikajúcich slovenských osobností budem, samozrejme, naďalej, bez ohľadu na to, či ma štát podporí, alebo nie. Vo výhľade mám príbeh významnej slovenskej spisovateľky, ale aj ďalšieho svetového slovenského vynálezcu. Určite to nevzdám!
