Váš otec bol legendárny herec, ako sa vám žije v rovnakej profesii s rovnakým priezviskom?
Mám päťdesiat rokov a za tie roky som si už zvykol. Na začiatku to bolo ťažšie, lebo som mal za priezviskom „ml.“, ale teraz už ma všetci vnímajú ako Maja Labudu a tak to má byť.
Ste členom Divadla Astorka Korzo '90, kde ste účinkovali už v mnohých pekných inscenáciách. Ktoré vám prirástli k srdcu?
Za pätnásť či šestnásť rokov v Divadle Astorka je to najmä Sen noci svätojánskej, v réžii Ondreja Spišáka to hráme už dlho. V novších inscenáciách hrám hlavnú postavu v hre Malér podľa Friedricha Dürrenmatta, je to veľmi aktuálna téma z oblasti prokuratúry.
Foto: Ctibor Bachratý
V hre Malér stvárňujete obvineného, v českom filme ste nedávno hrali kolaboranta, po otcovi ste na javisku prevzali známu postavu Tisa. Je podľa vás dôležité dnes riešiť otázky viny a moci?
Čím som starší, tým kontroverznejšie postavy dostávam. Zaoberať sa otázkami viny a moci je dôležité, aby sa neopakovali rovnaké historické situácie. Aj teraz žijeme zlú dobu, ktorá podľa mňa hrozí diktatúrou. Keď nám budú stále rozkazovať, čo môžeme a čo nemôžeme, tak to nebude fungovať. Aby sme neskončili pri divadelnom štrajku…
Myslíte si, že dnes môže divadlo niečo zmeniť?
Samozrejme. Keď nastáva obdobie temna, čo sa už podľa mňa deje, divadlo je jedinečný spôsob, ako sa z toho dostať. Ukázať pravdu, pre politické špičky často nepríjemnú, lebo odhaľuje ich mocenské chúťky. Divadlo môže ukázať pravú tvár politiky a spoločnosti a to vždy malo a bude mať zmysel.
Foto: Lubos Pilc
V Tisovi vás videl hrať aj váš otec, po ňom ste túto postavu prevzali. Ako sa mu to páčilo?
Videl to viackrát a prvýkrát sa bál aj za mňa, potom už to išlo. Hovoril, že Tiso je tak dobre napísaný, že stačí nepokaziť to. V Tisovi si prídu na svoje jeho prívrženci aj odporcovia – najprv sa ukáže ako veľký vzdelanec a národovec a potom dá ruky preč od 70-tisíc Židov, ktorých posiela do koncentráku. Keď sa ma pýtajú na môj názor, človek, ktorý si podával ruku s Hitlerom, si úctu nezaslúži. Možno keby zostal kňazom, nevstúpil by do dejín, lenže ani negatívne. Túžba po moci vie ľudí ovládnuť.
V českom filme Anatómia zrady ste tiež hrali skutočného človeka, ktorý kolaboroval s nacistami. Bol to silný príbeh?
Určite, v momente, keď otec posiela vlastného syna do vojny bojovať za nacistov a hrozí mu, že inak ho udá, som vo svojom vnútri cítil niečo strašne odporné. Čo môže byť viac ako rodina, vlastné deti? Emanuel Moravec kolaboroval s nacistami, lebo ho uchvátil prísľub peňazí, mamon.
Foto: ČT/Rolling Media
Ako sa vám hralo v Čechách?
Bolo to náročné, hoci už som predtým v Čechách natáčal s pánom režisérom Krejčíkom film Peníze a robil som tam aj seriály. Film Anatómia zrady sa natáčal asi tri mesiace. Čeština mi robí trocha problémy, preto ma tu predabovali, ale som rád, že ma volajú. Zaujímavé, že aj otec to tak mal, niekedy mal viac práce v Čechách ako na Slovensku.
Čítajte viac Malér na javisku Astorky
V Astorke ste už hrali Mŕtve duše, Gazdovu krv, Malér, v Poslednej barónke a najnovšie Príhody tuláka po Slovensku, na javisku ste stáli s Milanom Lasicom či Zuzanou Kronerovou a ďalšími veľkými hercami. Nemali ste pred nimi trému?
S pánom Lasicom som hral v Mŕtvych dušiach ešte ako chlapec, Zuzka Kronerová bola predtým členkou Divadla Astorka, takže sme spolu hrali častejšie. Sú to bardi nášho herectva a je sa od nich čo učiť – či je to Zuzka Kronerová, Zita Furková, Peter ŠImun, Vlado Černý. Už aj Mirko Noga, Maťo Landl či Ady Hajdu pomaličky prechádzajú k staršej hereckej generácii a možno sa o nich oprieť. Kým som prišiel do Astorky, bol som v Nitre a na Novej scéne a musel som na javisku „najazdiť veľa kilometrov“, aby ma zobrali medzi seba. Som rád, že ma prijali, máme veľmi dobré vzťahy, a to aj s mladšími kolegami ako Miezga – Jakab – Kemka – Latinák, aj s dievčatami Zuzkou Porubjakovou, Zuzkou Konečnou. V Astorke je dobre. Je tam dobrý kolektív, robí sa tam dobré, zapamätateľné divadlo s vlastným rukopisom, so silnou dramaturgiou a vynikajúcimi režisérmi. V Národnom má možno každý sám svoju šatňu, my máme spoločnú „chlapskú šatňu“ a tak sa spolu často o všeličom rozprávame. Má to svoje výhody.
O najnovšej inscenácii Príhody tuláka po Slovensku Ady Hajdu povedal, že v živote ste sa v divadle tak nehádali ako pri nej. Naozaj to býva niekedy také „prudké“?
Áno, zažili sme aj také chvíle, keď sme boli skeptickí, zúfalí. A keď sme našli k novej hre kľúč, už pomaly ožívala a dnes si našla svojho diváka. Bol to síce „ťažší pôrod“, ale hrávame to radi.
Divadlo však neprináša takú popularitu ako kamera…
…ale často sa tam robí väčšie umenie.
Čo sa vám páči v divadle a čo pred kamerou?
V divadle máte kontakt s divákom a aj keď zavládne ticho, viete ho precítiť, vnímate reakcie. Pred kamerou ak sa záber nepodarí na prvý raz, môžete spraviť „reparát“. Na kameru musíte emóciu zahrať minimalisticky, v detaile. V nitrianskom divadle je šesťstomiestna sála a všetky gestá musia byť väčšie. V Divadle Andreja Bagara boli tiež veľké osobnosti ako pán Dóczy, Kiš, Adela Gáborová. S láskou na nich spomínam, pre mňa to bolo najkrajšie obdobie.
Započúvala som sa do vašej farby hlasu, v divadle ste pôvodne začínali v muzikáloch, až potom ste prešli k činohre. Spevu sa vraj venujete stále, ako?
Začínal som v muzikáloch v Divadle Andreja Bagara v Nitre a potom na Novej scéne, činohre sa venujem už dlho. S kolegami z Astorky sme založili kapelu Trezor a každé tri – štyri mesiace pozývame divákov na Veľký žúr. Hráme väčšinou prevzaté veci, ale už aj naše vlastné, ktoré vydáme niekedy na jeseň a budeme s nimi za divákmi cestovať po festivaloch.
Vo vašich stopách a v stopách vášho otca pokračuje aj váš syn Richard, ktorý sa zvideteľnil vo filmovej dráme Rukojemník po boku Milana Lasicu ako jeho filmový vnuk. Ako sa mu darí?
Môj starší syn Riško je momentálne tretiak na herectve na VŠMU v ročníku Ingrid Timkovej a Mareka Majeského. Ide v šľapajach Labudovcov a veľmi ho to baví, tak čo mám s ním robiť? Mohol byť inžinierom alebo bytovým architektom a bolo by mu možno lepšie, Ale keď sa rozhodol byť umelcom na Slovensku, tak nech trpí! Ale nie, umelecký život je pestrý, neviem si predstaviť, že by sedel osem hodín pri počítači nad administratívou. Takto je každú chvíľu niekde inde a stretáva sa vždy s niekým iným. Naša práca je krásna, ako keď presádzate kvetinu, vždy dostanete nové živiny.
Foto: Barracuda Movie
Rozprávate sa so synom o práci?
Samozrejme, že v hereckej rodine postavy rozoberáme, rozprávame sa o ich charakteroch a vzťahoch s inými postavami a keď všetko do seba zapadne, začne to fungovať.
Neberú ho ako „protekčné dieťa“, ďalšieho Labudu?
Keď vyrastáte v hereckej rodine, celkom prirodzene sa to „nalepí“ aj na potomkov, ako v rodine lekárov. Herci doma hovoria o divadle, idú si s deťmi pozrieť novú hru, nevyhnete sa tomu. Keď však nemáte žiadny talent, hneď sa to ukáže a na javisku dlho nevydržíte. Nemôže otec za vás odohrať váš dialóg, tu protekcia nezaberá. Riška si vybrali náhodne, kým na mňa čakal v agentúre a podľa fotiek si ho potom spomedzi tristo detí vybral Ďurko Nvota do filmu Rukojemník. Ani nevedel, že je môj syn, až potom mu to povedali. Ja mu môžem poradiť niektoré herecké techniky, ale každý si musí sám prejsť svojou skúsenosťou, zažiť istotu aj neistotu, vzostupy aj pády.
Čo nové chystáte?
Robím pre jednu z komerčných televízií nový kriminalistický seriál aj komédiu. Veľa chodíme po Slovensku s predstavením pre deti Ľadové kráľovstvo, kde som nadaboval snehuliačika Olafa, hrám aj v iných divadlách, robím dabing a veľké plány máme s kapelou Trezor. No a samozrejme, hrám aj „doma“ v Astorke.
Keď hráte prevzaté pesničky, koho spievate?
Nemám úplne čistý, ale chrapľavý hlas a otec ma vzal dokonca k lekárovi. Ten mu potvrdil, že hlas mám zdravý, len má takú farbu, preto spievam Joea Cockera alebo Toma Jonesa, od domácich spevákov pesničky Mám ťa rád od Karola Duchoňa a Dám dělovou ránu od Káju Gotta a máme v repertoári máme aj kadečo iné.
V krimiseriáli budete mať kladú či zápornú postavu?
Budem celkom sympatický technik, ktorý robí obhliadky mŕtvol…Je to vo svojom fachu veľký odborník, takže sa musím učiť mnohé odborné výrazy.
Akého herca obdivujete?
Vždy som mal rád Jacka Nicholsona, keď vidíte detail jeho tváre, hneď spoznáte emóciu, už podľa očí. Z našich obdivujem Milana Lasicu aj môjho otca, Stana Dančiaka, Mariána Zednikoviča, ale aj staršiu generáciu, ktorú tvorili páni herci Machata, Chudík, Kvietik. Rád som pozeral televíznu Trojku, kde dávali staršie slovenské inscenácie a ja som obdivoval ich herectvo.
V rozhlase ste sa vyznali, že ste aj obdivovateľom Rogera Federera. Čím môže byť športovec inšpiráciou pre herca?
Možno by ste sa čudovali, ale často som naňho myslel, keď som hrával Tisa. Pre herca je monodráma to najťažšie, na javisku je sám jeden a pol hodiny, nemôže sa spoliehať na nikoho iného a musí sa naučiť hotovú „kladu“ textu. Tenista je na kurte sám často aj štyri hodiny a tiež sa musí spoliehať iba na seba a z Federera vždy išiel pokoj. Málokedy prejavoval negatívne emócie a svojou trpezlivosťou a pokojom dosiahol veľké úspechy. Ako darček som od kamarátov dostal lístky na jeho zápas!
Aj vy sa venujete športu? Nedávno ste oslávili päťdesiatku, cítite to ako predel v živote?
Ani nie, oslavy už mám chvalabohu za sebou a onedlho príde šesťdesiatka… Veľa sa toho pre mňa nemení, práce mám našťastie dosť, cvičím pravidelne, len manželka ma naháňa, aby som si našiel čas na niektoré preventívne prehliadky, keď už mám po tej päťdesiatke. Ale na druhej strane otec mi hovoril: nikdy nebudeš hrať princa, ale tvoj čas ešte príde. Tak sa teším na nové príležitosti. Ani on princa nikdy nehral, možno reputáciu rodiny napraví až Riško.
