Andamanské more, kde o cunami vedeli vopred somáre

"Je celkom dolu na dne, oddychuje pod korálmi, vidím mu chvost," šepká Dong. "Rýchlo sa tam ponor a vyfoť ho!" Nuž dobre. Na hladine hlboký nádych, potom nadol až ku dnu, pohľad pod ploché dáždniky obrovských korálov... Je tam. Zdá sa veľký ako slon. Cvak, a rýchlo späť nahor. Istota je istota.

21.03.2010 13:31
Thajsko, Koh Phi Phi
Osada potulných sezónnych rybárov. Vyzerá oveľa usporiadanejšie ako dedina Mokenov – morských Cigánov.
debata

Hore sa ukáže, že snímka je úplne nanič.

„Veď ty sa bojíš!“ škaredí sa Dong. „Neplaš sa, doplávaj pekne pomaly až na dno k nemu, tam sa niečoho zachyť a až potom cvakni!“

Nuž v mene Božom. Sedem metrov dolu hlavou na dno, lakťami sa zaryť do piesku, pozrieť sa nehybnému žralokovi zblízka rovno do veľkého oka… Cvak, blesk, jediné švihnutie chvostom, zvírený piesok, dvojmetrová zubatá potvora vyrazí spod korálu rýchlosťou nadzvukovej stíhačky a už jej niet.

„Chachá, no vidíš, ale mal si plné plavky, čo?“ teší sa šťúply morský vlk, keď sa ukáže, že fotka je ako-tak.

Uff, počuj Dong, dajme si na to v loďke po plechovke piva a pár šlukov dymu z tej tvojej extra fajky…

Žiaľ, na svete je čoraz menej takýchto stratených morských zákutí, kde sa môžete celé týždne nerušene túlať v člnku s kašľajúcim motorčekom, fotiť pod hladinou morské príšery, s harpúnou v ruke si uloviť obed a upiecť ho na hrdzavom rošte priamo na palube. Ani súostrovie Koh Phi Phi v Andamanskom mori pri Malajskom polostrove už nie je, bohužiaľ, celkom zabudnuté, aj sem sa tlačí turizmus a cestovný ruch. Môže sa vám pritrafiť, že keď si na vzdialenej korálovej plytčine grilujete práve ulovenú sépiu, člnok vám takmer prekotí náhla vlna. Spôsobila ju rýchloloď s kórejskými turistami, ktorá znezrady prifrčala a obďaleč prudko zastala. „Pozeraj, vyliezajú,“ chechtá sa Dong. Pohľad pre bohov. Z lode spustia na morskú hladinu grupu výletníkov v obrovských oranžových nafukovacích vestách. Tí sa chvíľu na vode prevaľujú ako chromé tulene, márne sa snažiac nazrieť pod hladinu. O chvíľu už zapíska píšťalka, neborákov vytiahnu späť na palubu a rýchloloď zmizne v diaľke.

„Blázni. Čo z toho majú?“ krčíme nechápavo plecami obaja a dáme si na chvíľu šlófika, kým tvrdá sépia na žeravom drevenom uhlí zmäkne.

Podvečer ešte zájdeme do prielivu južne od Bamboo Island, Bambusového ostrova. Dong tvrdí, že okolo piatej tadiaľ zvyknú tiahnuť celé kŕdle dravých barakúd.

Tiahli. Tento chlapík je génius.

Každé ráno sa s Dongom stretávame na rovnakom mieste ostrova Phi Phi Don. O deviatej vyrážame na more. Dohodli sme sa, že sa deväť dní budeme od rána do večera plaviť po súostroví, kade nám napadne. Ja mu za to dávam 30 eur na deň a v tom mám okrem dopravy zarátané: pivo (koľko vypijem), na obed rybu (ak sa nám dáku podarí uloviť) a ešte kopček ryže, ktorú predvarí ráno doma Dongova žena.

Deti majú Dongovci u starej mamy v thajskom vnútrozemí. Boja sa cunami. Tá posledná ráno 26. decembra 2004 zabila 220-tisíc ľudí. A 1 200 z nich aj tu, na Koh Phi Phi Don. Ničivá vlna mala výšku sedem metrov a dovalila sa dokonca z dvoch strán. „Strašne utrpeli najmä miestni moslimovia,“ kýva hlavou Dong. „Ráno sa dospelí šli modliť do mešity na kopec, deti nechali doma. Keď sa vrátili, nenašli ani domy, ani deti… Práve tam udrela cunami plnou silou.“ Dnes pripomína obete živelnej katastrofy symbolická bója na hladine neďaleko ostrova. Pod ňou na morskom dne je pamätník.

Smutný príbeh, Dong. Niečo veselšie nemáš?

„Čoby nie. Jedna tunajšia babka vozila celé roky na pláž do zátoky na somároch melóny. Ľudia sa tam cez deň kúpavali a melóny od nej kupovali. V osudné ráno naložila doma ako obyčajne melóny na svoje dva somáre, ale tie sa odmietli čo i len pohnúť. Darmo ich mlátila, nepomohlo. Až keď potom dolu cez záliv prehučala cunami, babka pochopila. Odvtedy to miesto voláme my domáci Somárska zátoka.“

Nuž keď bohatý zvyšok sveta nenašiel peniaze na elektronický systém včasného varovania, snažili sa ho nahradiť aspoň zvieratá. Aj psy boli vraj už od večera znepokojené, zavýjali a snažili sa ujsť smerom nahor, zrejme pocítili prvé záchvevy morského dna.

Na divokých skalných bralách okolitých ostrovov Phi Phi Leh, Bida Noi či Bida Nok, na ktorých neexistuje nijaká cesta ani chodník, vidno akési pozväzované bambusové tyče a slučky z povrázkov. „Po nich lezú zberači lastovičích hniezd,“ vysvetľuje Dong. „My domáci tie hniezda nejeme, ale Číňania za ne výborne platia, pre nich je to pochúťka, podobne ako žraločie plutvy.“ Nuž, je to práca doslova o život, liepať sa po skalných previsoch bez zaistenia, len za pomoci chatrných žŕdok…

Každý deň prináša niečo nové, o čom suchozemec z opačného konca sveta dovtedy nemal ani tušenia. Pristaneme napríklad na pobreží, kde stojí pár povedomých chatrčí. Čože je to tu načarbané na kuse dosky? Sea gypsy village, dedina morských Cigánov? Aj takí sú? Sú. Hovoria si Mokenovia a túlajú sa po ostrovoch medzi Barmou, Thajskom a Malajziou. Kopa vrieskajúcich deciek pobieha medzi kolibami, dospelí polihujú v tieni. Na nás dvoch kašlú, ani hlavu neotočia. „Nevieme, odkiaľ prišli, nerozumieme ich reči,“ tvrdí Dong. „Sú to zvláštni ľudia. Vedia vyrábať člny, aj tento môj urobili oni. Keď ich to pochytí, celá dedina sa pustí do roboty a zmajstrujú skvelú loďku. Lenže keď ju predajú, začnú hodovať a veselia sa dovtedy, kým neprepijú všetko do posledného bahtu. A znova na dlhý čas zaľahnú do tieňa,“ smeje sa.

Nuž, deti vetra. Asi majú recht.

Večery po návratoch z výprav bývajú krátke. Únava robí svoje. Pravda, človek si nemôže nevšimnúť, ako sa v turistickom centre ostrova, dedine Ton Sai, vodia po nábreží starší opálení páni z Európy za ruky s mladučkými thajskými krásavicami. Dovolenkári z civilizovanej časti sveta. Pôsobí to bizarne. Hoci…

No nič. Dobrú noc. Ráno nás čaká ďalšia plavba po zabudnutých ostrovoch Andamanského mora.

debata chyba