Trúbiaci kameň v Sucháni je dedičstvom Turkov

Po Turkoch a ich vpádoch na naše súčasné územie zostali rôzne stopy. Zbrane, oblečenie, poškodené múry hradov a pevností, ale aj potomkovia. V malej dedinke Sucháň na rozhraní okresov Veľký Krtíš a Krupina však za sebou zanechali niečo unikátne. Kameň, na ktorom sa dá trúbiť Hoci leží v teréne, ktorý býva najmä v zime a po dažďoch len veľmi ťažko dostupný, turistov priťahuje ako magnet.

07.01.2010 15:48
Sucháň Foto:
V dome ľudového bývania ukazujú turistom Suchánčania ako sa voľakedy v ich obci žilo.
debata

„Nachádza sa v časti Zabre asi osem kilometrov za obcou. Čiastočne sa dá k nemu dostať bližšie aj autom, no časť cesty si treba aj tak odšliapať. Vedú k nemu dve trasy. Pri kratšej trvá chôdza asi dvadsať minút, pri dlhšej dve hodiny. A to ešte treba zvládnuť takmer lezecké päťminútové finále k bralu s kameňom. To zvládnu len fyzicky zdatnejší,“ hovorí starostka Sucháňa Anna Triznová (Smer, HZDS, SNS). Na kameni s dĺžkou vyše tria pol metra, širokom 240 centimetrov a vysokom viac ako meter, sa dá naozaj aj trúbiť. Vďaka dvom otvorom, vnútri kameňa prepojeným, ktoré vytesala ľudská, podľa povesti turecká ruka. Pri fúknutí do horného menšieho otvoru zaznie zo spodného mohutný hlboký zvuk, ktorý sa široko-ďaleko rozlieha okolitými dolinami.

Na kameni je okrem otvorov vytesané aj číslo, pravdepodobne rok 1 194 alebo 1 794. Slovo alebo je namieste. Druhé číslo vo vytesanom dátume sa ťažko rozlišuje. Nevedno, či je jednotka, alebo sedmička. Podľa islamského letopočtu, ktorý začal písať svoju existenciu 622 rokov po tom našom, by na kameni mohol byť vytesaný z nášho pohľadu rok 1 572. Teda obdobie, v ktorom boli v kraji Turci. Podľa povesti sa Turci po dobytí hradu Modrý Kameň chceli posunúť ďalej do vnútrozemia a dostali sa do suchánskych Zabier. Spleť dolín im tam sťažovala orientáciu, preto do jednej zo skál vytesali dva otvory a prispôsobili ju na trúbenie. A týmto spôsobom sa zvolávali na určené stanovište. Či je táto povesť naozaj pravdivá, to už dnes nikto nedokáže. No kameň aj vďaka nej púta veľkú pozornosť. Nie každý však na ňom dokáže zatrúbiť.

„V našej obci žije 260 ľudí, no zatrúbiť na kameni vedia len asi desiati,“ zdôrazňuje starostka, ktorá sa tiež radí k necelému poltuctu trubačov. Najmladším Suchánčanom, ktorý kameň vie premeniť na hudobný nástroj, je iba jedenásťročný šiestak v základnej škole Janko Heveš. Trúbiť na kameni sa naučil už ako osemročný. „Ku kameňu ma vzali moji krstní rodičia. Skúsil som do neho fúknuť a podarilo sa. Odvtedy zvyknem chodievať ku kameňu s turistami,“ poznamenáva malý Suchánčan, podľa ktorého skúšajú kameň skrotiť a donútiť k zvukom aj turisti, no len máloktorí to zvládnu.

Zvuk z trúbiaceho kameňa vie vylúdiť len... Foto: Števo Rimaj
Sucháň Zvuk z trúbiaceho kameňa vie vylúdiť len niekoľko ľudí. Patrí k nim aj miestna starostka Anna Triznová.

Zvedavcov, ktorí chodia ku kameňu z rôznych končín Slovenska i zo zahraničia, však láka aj od kameňa nie veľmi vzdialená studňa Turčianka, v ktorej mali podľa povesti skončiť svoju životnú púť dvaja tureckí bojovníci. Na druhý svet ich mal odpratať Jano z Benikovho salaša, ktorému odvliekli jeho milú Zuzku. Obe atrakcie, kameň i studňu, si turisti môžu obzrieť bezplatne. Obec za to neinkasuje žiadne peniaze.

Návštevníci smerujú do Sucháňa najmä v lete, keď môžu aj prespať v obecnej turistickej ubytovni. Stará sa o ňu Anna Madajová, podľa ktorej k nim chodia najmä mladé rodiny s deťmi. V ich neveľkej dedinke sa ponuka pre turistov nekončí pri trúbiacom kameni. Zachovali sa v nej bohaté ľudové zvyky a tradície i kroje. Živí ich miestna folklórna skupina. O spôsobe života v Sucháni v minulom storočí sa návštevníci dozvedia v dome ľudovej architektúry s pôvodným nábytkom a zariadením. V ďalšom, remeselníckom dome sa turisti zoznámia s zručnosťami suchánskych žien. Nájdu tam okrem iného krosná a v čase, keď obec organizuje festival čipkárok, aj ukážky tejto starej zručnosti.

debata chyba