Kam vedú stopy Apačov

Vďaka románom Karla Maya sú Apači jedným z najznámejších indiánskych etník severoamerického kontinentu. Vybrali sme sa po stopách ich minulosti, ale poodokryjeme aj pokrievku ich súčasného života.

13.01.2006 13:41
debata

Sú “Ľudia”

Apači sami seba nazývajú Diné, Nde alebo Inde, čo v preklade znamená ľudia, prípadne národ. Ak sa pohybujete v ich rezerváciách v priestore Arizony respektíve Nového Mexika, tak sa dodnes stretnete s týmto pre nich posvätným slovom, ktoré vyjadruje podstatu tohto hrdého národa. Všeobecne známe a používané slovo  Apač pochádza od indiánov z kmeňa Zuni a znamená nepriateľ. Samotní Apači ho pôvodne nepoužívali.

Ich najbližšími príbuznými – jazykovými i územnými – sú Navahovia – najpočetnejšie indiánske etnikum v USA. Apači spolu s Navahmi prišli z chladných, severných  oblastí v okolí Yukonu (Kanada, Aljaška), kde paradoxne, doteraz žije množstvo kmeňov, ktorí sú im jazykovo najbližší. Spoločne patria do tzv. jazykovej skupiny -  Athabaskov.

Samotné spoločenstvo Apačov sa delí na viacero etník, respektíve skupín. Sú nimi kmene z tzv. prvého okruhu Mescalerovia (pôvodne Sečeni),  Tindovia, (Ticorillas alebo Jicarillas), Lipani (Nerižani), Jutacheni. Druhý okruh žil v priestore Bielych hôr a tvorili ho Čirakauovia, Aravaipovia, Ciltadeni, Cechgláovia a Čokoni (Pinaleňos). Do posledného, tretieho okruhu žijúceho v priestore Čiernych hôr patrili Tchusecheni, Jekučeni (Mimbreňos), Viniktini (Tontovia).

Získali kone

Ak sa dnes pohybujete medzi nimi, tak sa dozviete, že práve oni ako jedni z prvých Indiánov severoamerického kontinentu začali využívať a krotiť kone. Zhodnú sa na tom i mnohí vedci, ktorí konštatujú, že prvé kone získali (v 17. stor.) od  juhu sa rozpínajúcich Španielov, žijúcich  v stredoamerickom Mexiku. Apači v tom čase žili nomádskym spôsobom života a na južných prériách  lovili bizónov. Onedlho ich z týchto plání vytlačili prérijní Komančovia a zdecimovaní Apači sa začali presúvať do púštnych a horských oblastí americko-mexického pohraničia.

S Apačmi sa Španieli stretli už v 16. stor. Vtedy sa živili zberom a lovom, pričom obchodovali s pueblovými Indiánmi žijúcimi v doline Rio Grande.
Keď v 17. stor. získali kone, prejavili sa ich bojové zručnosti a možno práve preto sa dostali do konfliktu s početnejšími Komančami. Zároveň si znepriatelili, či už pôvodných alebo španielsky hovoriacich obyvateľov Mexika, keď robili výpady hlboko do ich vnútrozemia. Onedlho mali čo- to dočinenia s týmito skvelými jazdcami a bojovníkmi aj príslušníci americkej armády, ale aj americkí farmári.

Hrdinstvo v boji

Možno najdlhšie odolali rozpínavosti belochov a do rezervácii boli zatlačení až okolo roku 1887, respektíve aj neskôr. Z indiánskych etník USA dokázali odolávať belochom asi najdlhšie. Asi najznámejším bojovníkom, ktorý vytrvalo bojoval proti belochom, bol Geronimo (pútacie foto). Jeho pôvodné meno v apačskom jazyku znelo Goyathla, v preklade “Ten, ktorý zíva” alebo “Ospanlivý”.

Narodil sa v tábore Jekučenov. Spočiatku žil pokojným rodinným životom. Po vyvraždení jeho rodiny (manželky Alopé a jeho troch synčekov) mexickými polosúkromnými jednotkami  nejakého ctibažného mexického generála Carrasca sa jeho život obrátil naruby. Následne akoby jeho duša zatvrdla a stal sa neohrozeným bojovníkom za práva svojho ľudu. Jeho sprievodkyňou, podporovateľkou, ale aj manipulátorkou jeho duše bola pomsta. Bol to úžasný hrdinský boj, aj keď treba na druhú stranu priznať, že počas jeho ťažení prišlo o život aj niekoľko nevinných farmárov a iných obyvateľov.  On na to vždy odpovedal: Bola to vojna a vo vojne sa to stáva.” Geronimove vojenské družiny tvorilo niekoľko desiatok  odhodlaných a skvelých  bojovníkov – jazdcov, ktorí dokázali “držať v šachu” niekoľkonásobnú vojenskú  presilu, či už americkej alebo mexickej pravidelnej armády. Viackrát s bojmi skončil a vrátil sa do rezervácie až nakoniec boli s viacerými spolubojovníkmi deportovaní na Floridu.

 Odtiaľ ho o osem rokov previezli do pevnosti Fort Sillu v Oklahome. Vo vyhnanstve žil 28 rokov, až nakoniec veľký Geronimo v pevnosti Fort Sillu ako devädesiatjeden­ročný zomrel. Geronimo však nebol jediný, ani prvý. Mal niekoľko predchodcov, ale aj spolusúputníkov, tiež vynikajúcich a zdatných vodcov – apačských bojovníkov. Stačí spomenúť mená ako Chaun-Desi, Nana, Kočiš (Cochis), Mangas Coloradas a iní.

V znamení dneška

V súčasnosti žijú Apači najmä v rezerváciách v Arizone (23 tisíc ľudí), ale aj v Novom Mexiku a Oklahome (kde boli v závere 19. stor. mnohí z dôvodu ich odboju vysťahovaní z Arizoni a Nového Mexika). Prejavujú sa ako zruční výrobcovia suvenírov, poľnohospodári, koniari, no pracujú i v priemysle. Podobne ako v iných indiánskych rezerváciách aj oni prevádzkujú niekoľko kasín za zvýhodnených podmienok. Okrem iných ich  rezerváciami sú San Carlos, Fort Apache v Arizone a  Mescalero v Novom Mexiku.

V súčasnosti sa Apači poväčšine považujú za kresťanov, ale stále sa z ich života nevytratila mystika ich náboženských rituálov. Stále veria v prastaré božstvá a rituály, ktoré v súčasnosti v mnohých prípadoch akoby splývali s kresťanskou vieroukou. Patrí k nim viera k Darcovi života (Slnko), Menlivej žene (zdroj života – do určitej miery  ju môžeme stotožniť so životodárnou  Zemou) a jej blížencom Zabíjaču netvorov a Dieťaťu vody. Mnohé tieto pôvodné božstva splývajú v rôznych variantoch s kresťanským Bohom, Ježišom Kristom a Pannou Máriou. Dôležitý význam u Apačov zohrávali horskí duchovia, známi pod názvom “gaanovia”. Tradícia viery v nich je silná i v súčasnosti. Pred pätnástimi rokmi sa “Združenie za zachovanie Apačov” súdnou cestou postavilo proti výstavbe observatória na vrchu Mount Graham v štáte Arizona. Väčšina Apčov tento vrch považuje za posvätný, pretože podľa ich mýtickej tradície na ňom žijú “gaanovia”.

debata chyba