Nijaké školy. Nijaké peniaze. Nijakí lekári. Nijaké mestá. Nijaké náboženstvo. Nijaké práva. Iba otrocká práca na ryžových poliach. Návrat do stredoveku. Drsný komunistický experiment, ktorý sa zmenil na jednu z najohavnejších genocíd minulého storočia. Červení Khméri a ich vodca Pol Pot pripravili za pár rokov o život takmer dva milióny ľudí svojej vlastnej krajiny. Ďalšie státisíce zomreli pri následnom hladomore a občianskych vojnách.
„Rodičia mi o tých časoch niekedy rozprávajú,“ hovorí mladík Chat, ktorý žije v dedinke neďaleko mesta Siem Reap. „Všetku úrodu museli odovzdávať, žili na prídel, na deň dostávali jednu misku ryže. Každého, kto vedel čítať a písať, zabili,“ vyratúva.
Zachránil si život, lebo maľoval beštiu
Apríl 1975. Partizáni Červených Khmérov dobývajú hlavné mesto krajiny Phnom Penh a ich vodca Pol Pot začína uskutočňovať svoju zvrátenú víziu rovnostárskej agrárnej spoločnosti. Vyháňa ľudí z miest na vidiek a núti ich pracovať na ryžových poliach. Zabíja lekárov, učiteľov, úradníkov aj budhistických mníchov. Na rozsudok smrti postačuje, ak nosíte okuliare alebo ovládate cudzí jazyk. Po krajine chodia namiesto ľudí iba mátohy v predpísaných tmavých úboroch. Univerzálnym liekom na všetky choroby je hmota zmiešaná z ľudskej žlče, múky a byliniek. Deti sú násilne odlúčené od rodičov. Hlad. Utrpenie. Temnota.
„Žili sme v ustavičnom strachu, že nás kamsi odvlečú. Báli sme sa, že urobíme chybu a zabijú nás. Keď niekoho uväznili, jeho šanca na prežitie bola mizerná,“ spomína Nuong Hong. Jeho fotografia a svedectvo visí spolu s desiatkami ďalších na stene obávanej väznice Tuol Sleng známej ako S-21. Bývalú strednú školu v Phnom Penhi premenili Červení Khméri na kambodžský Osvienčim. Prešli ním tisíce ľudí považovaných za nepriateľov revolúcie. Ich púť sa končila kúsok za mestom na Vražedných poliach – krátko po tom, čo si vykopali hrob. Jedno z hesiel režimu znelo: „Je lepšie zatknúť desať ľudí omylom, ako nechať jedného vinníka uniknúť.“
Dnes je z S-21 múzeum. Hoci je vonku neznesiteľne horúco, prechádzka väzením je mrazivá a skľučujúca. Na stenách miestností dodnes visia školské tabule. A na podlahe sú stále zaschnuté fľaky krvi.
Jedným z menej ako dvesto väzňov, ktorí prežili, je maliar Bou Meng. Pre Červených Khmérov bol zaujímavý, maľoval portréty Pol Pota. „To mi zachránilo život. Ale je jasné, že časom by som dopadol ako všetci ostatní,“ vysvetľuje sediac na dlážke jednej z mučiarní. „Vždy o polnoci nás vyvliekli na dvor a čítali mená. Ak nepovedali to vaše, znamenalo to, že sa dožijete rána,“ hovorí Chum Mey, ďalší z tých, čo prežili.
Útočisko našiel vojak v budhistickom kláštore
Krutovládu skončil až vpád vietnamskej armády, ktorá 7. januára 1979 dobyla Phnom Penh. „Ten deň je pre nás najväčším sviatkom. Niečo ako znovuzrodenie. Bez toho dňa by sme dnes nežili,“ hovorí Chat. Po siedmom januári sú v krajine pomenované ulice i školy. Ťažké časy sa však tým dňom neskončili. Červení Khméri utiekli do hôr a ďalších dvadsať rokov viedli partizánsku vojnu.
„Slúžil som vtedy v armáde, mal som pušku z Československa,“ usmeje sa chlapík v rokoch Tin Mar. „Dostal som guľku do ruky aj do nohy a jeden šrapnel ma zasiahol do chrbta. Stále ho tam mám, doktor povedal, že bude lepšie nevyťahovať ho,“ ukazuje rany po tele.
Z nemocnice ušiel do budhistického kláštora. " Bola to jediná možnosť, ako uniknúť z armády. Prišli si po mňa, ale už som mal na sebe habit, tak mi dali pokoj." Keď sa situácia upokojila, odišiel z kláštora, založil si rodinu a teraz rozváža ľudí na tuk-tuku, čo je jednoduchý vozík pripevnený na motorku slúžiaci ako taxík.
Na ulici sa kúpe, perie aj obchoduje
Ak niekde žije holubičí národ, je to v Kambodži. Ľudia sú prívetiví, pokorní, pôsobia trochu ospalo, ale často sa usmievajú. Ťažko pochopíte, že ešte nedávno dokázali strieľať jeden do druhého.
Búrlivá minulosť uvrhla Kambodžu medzi najchudobnejšie krajiny na svete. Obyčajní ľudia si musia vystačiť s málom, mnohí nemajú ani strechu nad hlavou a spia na ulici. Ráno rozložia svoj stánok s jedlom, celý deň na nich praží slnko, v noci zase všetko zbalia. Prestrú si prikrývku rovno na chodník a na chvíľu si zdriemnu. A na druhý deň to isté. Čas plynie pomaly, monotónne, rovnako.
Takmer všetko sa odohráva na ulici. Minimálne súkromie, nijaké tajomstvá. Z ulice vidno do každého domu. Z ulice vidno ľudí, ktorí sa oblečení kúpu na dvore za svojou chatrčkou pred zrakmi susedov. Na ulici sa perie, obchoduje aj stravuje. Na ulici kúpite víza, ale aj letenku – dokonca lacnejšie ako v kancelárii leteckej spoločnosti. Na počudovanie, všetko je úplne legálne, ten kúsok papiera je platný doklad a vy sa naozaj dostanete do lietadla.
Poklad skrytý v džungli
Bez stáleho zamestnania a pravidelného príjmu žije väčšina ľudí. Nevedia, čo sa im podarí predať, netušia, čo budú mať na večeru ani čo ich čaká zajtra.
Základné školy sú síce zadarmo, ale v jednej triede sedí aj sto detí. Vyššie vzdelanie je drahé a pre väčšinu rodín preto nedostupné. Lenže bez dobrej školy si slušnú prácu nezoženiete. Veľa mladých mužov preto vstupuje do budhistických kláštorov. Získajú vzdelanie a časom môžu odísť a založiť si rodinu. Podobne zmýšľa aj 30-ročný mních Khon Chan Yan z mesta Batambang. Učí sa po thajsky a japonsky, popritom vyučuje angličtinu. „Z kláštora odídem, až keď sa budem vedieť postarať o rodinu,“ povie.
Na Kambodžanov však tam hore predsa len ktosi myslel. Majú poklad, ktorý do krajiny každý rok priláka státisíce turistov. Unikátny chrámový komplex Angkor. Vznikol medzi deviatym a trinástym storočím v čase rozkvetu khmérskej ríše, potom však chrámy zarástli džungľou a vedelo o nich len zopár dedinčanov žijúcich v okolí. Dnes je panoráma ústredného chrámu Angkor Wat na kambodžskej vlajke a celý komplex patrí k najvýnimočnejším kultúrnym pamiatkam na svete.
Práve peniaze od turistov pomaly dvíhajú Khmérov z prachu. A tiež vytúžený mier. Hoci po krajine sú stále milióny nevybuchnutých mín, ktoré dodnes zabíjajú nevinných ľudí.
