Nedeľa v Mamelodi

Afrika – skromná, biedna aj farebná. Sužovaná kolonializmom a neskôr občianskymi nepokojmi a vojnami. Zbedačovaná nedostatkom vody a prebytkom AIDS-u. Organizácia za zjednotenie Afriky šíri od roku 1963 povedomie o jej globálnych aj lokálnych problémoch. 25.máj je Deň Afriky.

22.05.2010 12:09
Mamelodi
Mamelodi
debata

Skromne a dôstojne žije rodina v Mamelodi v Juhoafrickej republike. Je nedeľa. Esther sa nahodila do sviatočného. Návšteva belocha a ešte k tomu cudzinca je tam rovnakou raritou, ako naraziť na bohatú rodinu v typickom juhoafrickom townshipe, kde sa od čias hlbokého apartheidu sústreďovalo černošské obyvateľstvo.

Budíček pred piatou

Esther a Jock Nkosiovci žijú v Mamelodi na okraji Pretórie v malom domčeku s päťročnou Viktoriou a desaťročnou Valenciou. Dospelý syn Emanuel má dvadsaťpäť a zavše zaskakuje za rodičov.

Obaja rodičia pracujú, čo je výnimočná vec. Esther pomáha v domácnosti v bohatej pretórijskej štvrti Waterkloofe a Jock šéfuje univerzitnej jedálni. Vstávajú o pol piatej ráno, aby sa komplikovanou dopravou dostali pred ôsmou do práce.

Auto nevlastnia. Na rozdiel od bielej populácie, pre ktorú je v tejto krajine dopravný prostriedok rovnakou nevyhnutnosťou ako tečúca voda. Zato domček v pokojnejšej a krajšej časti townshipu je ich vlastný. Dostali ho od vlády zásluhou akejsi sociálnej akcie, ktorá podporila černošské rodiny. „Máme naň aj papiere,“ dodá hrdo Jock.

Po búrke tečie aj do hrncov

Nie všetci majú také šťastie. Drvivá väčšina obyvateľov Mamelodi, ktoré založili pred vyše polstoročím, sa musí uskromniť v rozpadávajúcich sa príbytkoch. Ťahajú sa do diaľky tesne jeden vedľa druhého. Naše dedinské domy pripomínajú iba veľmi vzdialene. Sú to skôr búdy zbúchané z dreva, plechov a zavše i papiera.

V prípade búrok, ktoré v lete bývajú pomerne časté a silné, tečie mnohým majiteľom nielen za golier, ale aj do hrncov. Ešte šťastie, že zima je tu mierna. Teploty vtedy dosahujú dvadsať stupňov, cez deň svieti slnko a až potom, keď zapadne, sa ochladí a ortuť klesne výnimočne až k nule.

Esther nás pozýva do malej, skromnej, ale čistej miestnosti, ktorá je obývačkou a v ktorej Nkosiovci prijímajú návštevy. Nemá viac ako štyri krát tri metre. Jock pripomína, že v podobných kuticiach prespáva bez problémov aj šesť – sedem ľudí.

Najčastejšie je na stole pap

Domáca pani o chvíľu rozkladá na stole hrnce so sviatočným obedom. Ryžu, zemiakový majonézový šalát, vyprážané kurča. Toto nie je tradičná strava. Aj v nedeľu máva prevahu typické černošské jedlo pap, čo je hustá kukuričná kaša.

Na otázku, koľko ľudí tu žije, Jock mykne plecami. „Možno až milión,“ háda.

Presné údaje a evidencia neexistujú, v townshipoch sa často zdržiavajú aj mnohí utečenci, ktorí sem prichádzajú ešte z chudobnejších okolitých krajín. Hľadajú v Juhoafrickej republike uplatnenie, hoci aj v tejto najvyspelejšej africkej krajine je nezamestnanosť vysoká, dosahuje až tridsať percent. Platí to aj o obyvateľoch Mamelodi. Asi tretina z nich nemá zamestnanie.

„Hlavnou príčinou nemusí byť len fakt, že u nás nie je dostatok práce,“ vysvetľuje Jock. „Nejaká by sa azda aj našla. Ale chýbajú najmä kvalifikované sily, veľa ľudí nemá školy, ani základné vzdelanie. Veľa z nich nevie ešte stále písať a čítať. Hoci sa situácia stále zlepšuje a všetky deti teraz musia chodiť povinne do školy.“

Svietia len desať rokov

Esther a Jock žijú nad bežné pomery, ktoré vládnu v Mamelodi. Dorozumievajú sa nielen vo svojich jazykoch tsonga a tswana. Hovoria aj po anglicky. Aj vybavenie ich domácnosti patrí k nadštandardným. Používajú mobilné telefóny, v malej izbe majú televízor, na ktorom chytia niekoľko programov, ale aj video. „To všetko nám pomáha, sme informovanejší ako ešte donedávna, vieme, čo sa okolo nás deje,“ pripomína Jock.

Esther sleduje takmer denne obľúbený a nekonečný seriál Generations. Ešte donedávna by bolo sledovanie televíznych programov nemožné. Elektrinu zaviedli v tejto časti townshipu len na začiatku nového storočia, pred necelými desiatimi rokmi. A všade sa ešte stále nesvieti…

Nkosiovci nemajú veľké nároky. Skromnosť je súčasťou života obyvateľov tohto mesta. „Žije sa nám tu dobre. Sme tu šťastní a spokojní. A cítime sa aj bezpečne. Vykradli nás zatiaľ len raz,“ argumentujú.

Popoludnie s futbalom i omšou

Po obede nás manželia pozývajú na prechádzku. „Nemusíte mať obavy, nič sa vám nestane,“ zdôrazňujú. A Esther vyťahuje ako najsilnejší a najpresvedčivejší argument, že v Mamelodi, kdesi na okraji, žije dokonca jeden biely obyvateľ, čo by bolo ešte nedávno úplne nepredstaviteľné. Jeden medzi miliónom…

Medzi bielym a čiernym juhoafrickým obyvateľstvom vládla historicky veľká nedôvera. Biely osadník v Mamelodi má byť tiež jedným z dôkazov, že pomery sa menia k lepšiemu. „Báli sme sa bielych ľudí a aj oni mali obavy z nás. Dnes je to už iné, bariéry sa rúcajú,“ vysvetľujú hostitelia.

Mamelodi žije v nedeľu popoludní svojím životom. Na dvoch hlinených ihriskách, ktoré obklopujú hromady smetí, sa odvíjajú miestne futbalové derby. Popri čiarach postáva niekoľko desiatok divákov. Neďaleko pod holým nebom sa schádzajú ľudia na omšu.

Otvorený je aj obchod, ktorý nesie honosný názov supermarket a ešte honosnejší má búda neďaleko. Je to – salón. Salón krásy, kde sa trápi kaderník s nožnicami a usiluje sa na zákazníčkinej hlave vyčariť nejaký účes.

Do krčmy na anglickú ligu

Priam neuveriteľný zážitok čaká v miestnej krčme. Ničím sa nelíši od väčšiny chudobných stavieb. Zdá sa, že sa môže každú chvíľu zosypať. V tmavej kutici stojí chlapík za zamrežovaným pultom a iba cez malé okienko nalieva zákazníkom. Najposlednejšia putika na Slovensku je proti tomuto bar s piatimi hviezdičkami.

Za biliardovým stolom sa zvŕtajú dvaja muži. Ďalších desať sedí na zemi. A v tejto diere je na stene najmodernejšia veľkoplošná obrazovka a chlapi sledujú priamy prenos z futbalu. Z druhého konca sveta, z anglickej Premiership. Držia palce Manchestru United…

Jock tiež miluje futbal a patrí medzi tých, ktorí dúfajú, že ich reprezentačný tím, ktorému nik nepovie inak ako Bafana Bafana, môže už o mesiac urobiť na prvom futbalovom šampionáte na čiernom kontinente dieru do sveta.

Aj šport sa v tejto krajine delil podľa farby pleti. Kým futbal bol športom číslo jeden pre čiernu populáciu, ragby patrilo bielym.

Bude z krajiny jeden tím?

Jock vyťahuje príklad bývalého prezidenta Nelsona Mandelu. Pred pätnástimi rokmi, krátko po páde apartheidu, stál na čele krajiny iba chvíľu, keď sa v nej konali majstrovstvá sveta v ragby. A hoci domáci patrili medzi popredné tímy sveta, sotva niekto čakal, že to dotiahnu až do finále proti Novému Zélandu.

Mandela, ktorý predtým strávil 27 rokov vo väzení, prišiel na finálový zápas na vypredaný johannesburský štadión v Ellis Parku. A hoci ho jeho poradcovia odhovárali, natiahol si na seba ragbyový dres s číslom šesť, ktorý nosil kapitán mužstva Francois Pienaar. Zišiel z tribúny a pozdravil sa so všetkými hráčmi. Nebol medzi nimi ani jeden hráč čiernej pleti.

Keď domáci získali titul, komentátori to pripisovali aj skvelej atmosfére a podpore šesťdesiattisí­cového kotla. „Nestálo za nami len plné hľadisko, ale 43 miliónov ľudí,“ vyhlásil kapitán. Spolu s prezidentom zblížili celý národ. Toľko ľudí žilo vtedy v Južnej Afrike.

Jock videl nedávno tento emotívny príbeh, ktorý kandidoval aj na Oscara, na filmovom plátne. Pienaara si zahral Matt Damon a Mandelu Morgan Freeman.

„Verím, že teraz sa môže niečo podobné zopakovať. Futbalový šampionát by nás mal spojiť. Opäť by sme mohli vystupovať ako jedna krajina a jedno mužstvo,“ vyslovuje želanie na najbližšie týždne Jock Nkosi.

Futbal možno zotrie farby pleti, ale Mamelodi stále pôsobí ako symbol niekdajšieho rozdeleného sveta. Oficiálne mu odzvonili, no prejde ešte veľa času, kým zmizne z juhoafrickej ma­py.

debata chyba