Nič nové pod slnkom. Propaganda, podľa ktorej sociálne služby štátu sú finančnou záťažou či dokonca spoločenským zlom, je v obehu už desaťročia. Odvtedy, čo vo vplyvných kruhoch zvíťazila utópia, podľa ktorej sú peniaze ako perpetuum mobile, čo bude fungovať naveky aj bez prísunu energie (výroby, práce). Pravda, v poslednom čase sa na Západe tomuto smeru, ktorý sa dosť nepresne nazýva neoliberalizmus, kvôli kríze už akosi medzi ľuďmi menej darí. Lenže my nie sme Západ. U nás sa stále verí, že za krízu môžu jej obete. Okrem toho, nás vždy musel niekto poučiť – sami akoby sme boli nepoučiteľní.
Vo svete tej propagandy nie je dôležité, čo robíte, ale či pri tom robíte peniaze. Ak nie, váš problém. Stratíte sa v prepadlisku dejín sociálneho darvinizmu, ako údajná slepá vetva vývoja. Takto sa pristupuje k celým vedným odborom, ktoré neprinášajú okamžitý peňažný zisk, k nekomerčnej kultúre, k verejnému školstvu, verejnému zdravotníctvu. Ale aj k dôchodcom. Ani z tých už predsa ekonomike nič nekvapne.
Na poslednej priečke užitočnosti sú v takom systéme, prirodzene, klienti sociálnej siete. Na tých sa nazerá ako na čistých parazitov. Čo na tom, že môže ísť o mladé rodiny? O ľudí, ktorí po celoživotnej práci prišli pred dôchodkom o zamestnanie, o slobodné matky vychovávajúce deti? Stačí, keď si v duchu predstavíte, že ide o obyvateľov nejakej tej osady, kde deti žobrú, aby mali rodičia na chľast – a je z vás razom expert: sociálny systém je „príliš štedrý“, „demotivujúci“, „pridrahý“…
Vráťme sa k téme. Ak chce vláda Roberta Fica opravovať deformácie v sociálnom systéme (napríklad rodičovské príspevky pre bohatých), mala by to práve tak aj nazývať. Systém, ktorý vám v hmotnej núdzi umožní ledva fyzicky prežiť, nie je „príliš štedrý“ ani náhodou. A už vôbec nie k najchudobnejším vrstvám spoločnosti.
Na našom sociálnom systéme vskutku niet veľmi čo šetriť. Ak z neho čerpajú aj ľudia, ktorým nebol určený, potom potrebuje akurát opraviť. Vláda, ktorá sa chce nazývať ľavicovou, by to mala vedieť prvá. Tým, že sa chce hrať hru na škrty v sociálnych programoch v mene konsolidácie verejných financií, nič podstatné neušetrí – akurát prijme za svoju politiku, proti ktorej sa tak ostro vymedzuje.
No a celkom hocijaká, pravá či ľavá vláda by mala vedieť, že štát, v ktorom sa reálne vyberie možno tak polovica daní, má už z princípu len pramalé právo žiadať o zhovievavosť tých svojich občanov, ktorí práve potrebujú pomoc. O dôchodcoch, ktorí si len veľmi slabo vyberajú to, čo do systému po celý život vkladali, už vôbec nehovoriac.