Chlieb a hry

Na Slovensku medzi spisovateľmi, ale aj tými, čo nepíšu, ba možno ani nečítajú, stále prebieha diskusia, či majú domovy spisovateľov svoje opodstatnenie, či ho má Literárny fond alebo iné fondy, ktoré umelcom zabezpečujú štipendiá, rôzne podpory či priestory na tvorbu.

05.08.2012 22:00
debata

Iste, nadanie a inšpirácia stoja niekde na jej začiatku, no úhlavnými nepriateľmi umelcov dnes sú čas, to, že majú vinou nežičlivej politickej i ekonomickej situácie zväčša hlboko do vrecka a v neposlednom rade priestor. Spisovateľ potrebuje samotu ako soľ! Hovorím z vlastnej skúsenosti, ráno čo ráno vstávam o piatej, zapínam „šrajbmašinu“ a kým všetci spia, snažím sa niečo urobiť.

Kašlať na inšpirácie a vnuknutia, ja píšem vtedy, keď decká spia, nechcú jesť, piť, zhovárať sa, keď mi na chrbát neskáče pes, nezvoní telefón a neotravujú ma návštevy. Podobne je to iste s výtvarníkmi, nehovoriac o hudobných skladateľoch, ktorých permanentne vyrušuje hudobný odpad rozličnej proveniencie.

Literárny fond ma podporil dvoma štipendiami. Nešlo o závratné sumy, a tak som sa dostala vďaka nemu viackrát do Budmerického kaštieľa. Bez Litfondu, by som svoje posledné knižky sotva dokončila! Dnes je kaštieľ pre spisovateľov „v ťahu“, preto som privítala možnosť ísť pracovať do rakúskeho Kremsu.

Nie je pravda, že domovy pre umelcov na svete nemajú obdobu! Tu v Rakúsku je aj chudobný spisovateľ vždy pán. Budova, v ktorej teraz bývam, bola kedysi fabrikou na výrobu kobercov. Dnes je továrňou, kde vzniká umenie! Stretli sme sa tu viacerí. Väčšinou výtvarníci z Nemecka, USA a Rakúska.

Rakúske privítanie ma dojalo. Malé útulné štúdio s kuchynkou, v chladničke syry, ovocie, zelenina, džús, dokonca fľaša vína z regiónu. Internetové pripojenie, tlačiareň v izbe, žiadne behanie (ako v Budmericiach) do stále obsadenej internetovej miestnosti. Ani spoločné večere či obedy.

Zato krásny a svetlý ateliér, kde sa dá maľovať, výstavné priestory s moderným umením, tvorivé prostredie, pod oknami Dunaj a výhľad na vinohrady okolo. Ticho, písací stôl, len občas zvonenie z neďalekého kostola. Ora et labora, starká! Až som v rozpakoch.

Volala som domov prekvapená rakúskou žičlivosťou a dovolala sa do budmerického parku. Manžel si tam s deťmi urobil výlet! Dobří holubi se vracejí, usmiala som sa a zovrelo mi hrdlo. Pred kaštieľom prebiehala súťaž vo varení gulášu. V kotloch to len tak bublalo. Na terase, kde kedysi debatovávali spisovatelia, spieval ostošesť Dušan Grúň.

Výletníci s deťmi sa dostali do kaštieľa iba na „vecko“. Vnútri bola cez školský rok škola, lavice zostali. Pospolitý budmerický ľud sa zmocnil Pálffyho sídla! Vonku súťažilo sedem družstiev. Guláš potom predávali, tanier po 3,50 eura. V parku boli gumené „skákajdy“ pre decká. Zadarmo.

Iste, keď rinčia zbrane, múzy mlčia! „Znárodnenie“ domova spisovateľov v Budmericiach naozaj nemá vo svete obdobu! Chlieb a hry, to je náplasť na slovenskú úbohosť. Na každom mieste: v rozhlase, televízii i v novinách.

Pán Krajcer, takto ste si to predstavovali?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba