Do čias, kde je rýchlosť, presnosť a sústredenosť výrazom bezstarostnosti, rovnakej akú poznáme pri podvečernom behu medzi poľami, popri skosenej tráve a zloženom obilí, vo vlahom vzduchu neďalekej rieky, na prázdninách.
Štadión premenil na čarovnú záhradu Kráľovnej víl z eposu Edmunda Spencera. Na tráve zelenej ako oxfordské parky sa objavili pohanské tradície starých Angličanov, stavanie májov z čias po odchode rímskych légií, živé zvieratá, vidiecka melanchólia. Boylove obrazy zo života nie sú oslavou športu, ale poézie, čo mu už stihli jeho kritici, spolu s politickým podtónom, vyčítať. No iba Angličan si dovolí otvoriť olympiádu veršami mystického básnika a výtvarníka Williama Blaka z básne Jeruzalem, čo by samotného Blaka prekvapilo viac ako stretnutie s Veľkým Architektom Vesmíru, ktorého tak dôkladne vzýval.
Úzky vzťah poézie a športu nie je v anglickej literatúre ničím neočakávaným. Byron bol mimoriadnym plavcom, no pohŕdal pokojnou hladinou jazier, miloval potoky a rieky. Shelley sa rád prechádzal po alpských hrebeňoch. Preraffaelitské bratstvo považovalo jazdu na koni a šerm za jeden z pilierov dobrodružného myslenia vedúceho do Artušových čias, stratenej deviatej légie a divokých kmeňov za Hadriánovym valom, kde dnes, v Glasgowe, porážajú Japonci vo futbale Španielov.
Scenéria Pandemonium, s veršami zo Strateného raja od Johna Miltona potvrdila spojenie medzi túžbou po poznaní a dobrodružstvom. Režisér Trainspotingu akoby vyzýval planétu k návratu do takého sveta, kde sa zápolí pre večnú slávu básnikov na spôsob gréckych hrdinov pri Termopylách, v Tróji a Maratóne. Britská vláda síce napriek fámam nevrátila Aténam Panteónsku frízu z Akropoly, no Boylovo predstavenie bolo ohromujúcou poctou helénskym ideálom, žijúcim dodnes v neviditeľných podobách v európskej krajine. Tadiaľto utekali naši hrdinovia pred pomstou bohov, odtiaľto sa vrhali zo skál v mene lásky k ľudstvu, nad týmito kopcami nariekali nad našou čoraz väčšou slabosťou.
Anglickí básnici považovali svoju vlasť za pokračovateľku tejto tajnej tradície, kde v nepoškrvných riekach plávajú víly, viditeľné iba rovesníkmi Olivera Twista. V krajine, kde zmizol Sherwoodsky les pri Nothinghame a s jadrovými elektrárňami namiesto druidských dubov, je zbytočné pohoršovať sa nad tým, že medzi sponzormi hier je aj firma zodpovedná za smrť tisícov ľudí v Bhopále. No vďaka geniálnemu Boylovi vieme, že čarovný svet z čias posvätných hájov, umeleckých bratstiev a steampunku viktoriánskej hrôzy ešte stále žije. A je taký drzý a silný, že sa môže ukázať v deň otvorenia takého odcudzeného spektákla, akým sa olympiáda stala.