Podobné je to v Česku. Výber „cestovky“ je niečo ako lotéria, všetky sú naoko stabilné a obrázky, ktoré vidíte v ich katalógoch, sľubujú raj na zemi.
Zákon o poistení proti insolventnosti má medzery a odborníci radia: predtým, ako zájazd podpíšete, zistite si všetko, aj ako sú zabezpečení proti insolventnosti, preštudujte si rodokmeň, zamestnancov, destinácie. Najlepšie by bolo trochu sa im pohrabať v zásuvkách a v papieroch, ak si zle vyberiete, hrozí, že vaše peniaze sú „v čudu“, alebo sa ocitnete niekde na letisku, odkázaný na milosť a nemilosť poisťovne, prípadne namiesto dovolenky zažijete niečo ako adrenalínový pobyt v letiskovej hale a dobrodružnú cestu domov.
Chudáci tí prevádzkovatelia cestoviek! Tiež to nemajú ľahké! Ľudia nemajú peniaze, nechcú cestovať, sú odkázaní na milosť a nemilosť počasia, politickej situácie v danej krajine, skrátka, nie a nie na tom cestovaní zbohatnúť.
Najmodernejší spôsob, ako rýchlo dnes na Slovensku zbohatnúť, je krádež. Kradne sa všade a všetko. Krumple aj „prachy“. S peniazmi nie je toľko roboty, človek sa „nezašpiní“, a okrem toho, peniaze vraj nesmrdia! Pomaly máme každý „svojho zlodeja“!
Zálohovali sme si s mamou a sestrou poznávaco-pobytový zájazd do Andalúzie, ku Gibraltáru s výletom do Maroka. Pani v kancelárii nám povedala, že záloha môže byť aj 50 eur, my sme však dali 300, budeme menej platiť potom, mysleli sme si.
Potom už nebude, z viacerých dôvodov cestovať nemôžeme. Tak som šla zájazd, takmer tri mesiace pred odchodom (!), zrušiť. Hovorím si, najhoršie, čo sa môže stať, je, že z nich tie peniaze nevytlčieme, s návratom celej zálohy som nerátala. Na moje veľké prekvapenie, nielenže nedostaneme ani vindru, ale cestovnej kancelárii budeme musieť zaplatiť 180 eur na osobu za zájazd, na ktorý nepôjdeme. Spolu 540. Skoro som omdlela. Hovorím inak milej pani, že si zoženiem potvrdenie o chorobe. Vraj ani to mi nepomôže, mali takých niekoľko prípadov, naposledy človeka, ktorému zistili rakovinu hrubého čreva a okamžite musel podstúpiť operáciu. Priniesol potvrdenia, papiere, vyslovený zákaz cestovať od lekára, jeho peniaze zhltla „cestovka“.
Hádam tá operácia dopadla dobre!
Pokus preštudovať si dodatočne stanovy cestovnej kancelárie na druhej strane našej zmluvy stroskotal, lebo ho nik nevedel prečítať. Ani s okuliarmi nie. Chyba lávky, mali sme si preštudovať pravidlá skôr, ako sme začali „hrať“. Z niečoho predsa tie cestovné kancelárie a ich zamestnanci musia žiť!
Iste, najlepšie by bolo urobiť všetko preto, aby človek mohol na dovolenku odcestovať. Zavše to však nejde, a dovolenka predsa nie je vojna, z ktorej sa dá „dezertovať“ len pod hrozbou „smrti“. Správanie cestovnej kancelárie ma však len utvrdilo v tom, že na tú dovolenku s nimi nepôjdem ani za svet. So zlodejmi nedovolenkujem! Všetkým cestovným kanceláriám želám pekný zvyšok leta a to, čo ony svojim klientom.
Na Slovensku máme asi každý svojho zlodeja, ja som však toho svojho prichytila pri čine!