Ministerské harakiri

Tou najlepšou a najosvietenejšou inštitúciou na Slovensku je nepochybne ministerstvo školstva. Veď aj pracovníci ministerstiev školstva z iných štátov sa naň chodia dívať ako na zázrak alebo na zjavenie.

27.07.2012 22:00
debata (8)

Nielen preto, že sa takmer pri každej príležitosti vzprieči obyčajnému zdravému ľudskému rozumu. Myslím to, pochopiteľne, pozitívne, teda tak, že ministerstvo rozum v mnohých smeroch jednoducho presahuje. Vďaka tomu dokáže takpovediac operatívne a samostatne konať úplne bez ohľadu naň.

Slovenské ministerstvo školstva si dokonca vydobylo nenarušiteľnú prestíž voči ostatným rezortom, lebo vo všetkých otázkach rozhoduje a koná vždy a zásadne v neprospech ľudí vo svojom rezorte, napríklad učiteľov, vedcov.

Ak iný rezort chce presunúť peniaze z vedy a výskumu na výstavbu diaľnic, nevidí v tom nič zlé. No prípad, že by si nejaký učiteľ chcel privyrobiť, vníma horšie ako kožnú chorobu a dokáže sa rýchlo zaktivizovať do polohy krajnej hystérie. Nie je preto náhoda, že sa postupne prepracúva k celkom zásadným otázkam, ktoré pôsobia prinajmenšom zvláštne.

Aj teraz rieši ťažkú dilemu celkom na vrchole učiteľského ľadovca. Ide v podstate o definitívne rozhodnutie, či vysokoškolskí profesori, docenti alebo vôbec učitelia mladým ľuďom škodia úplne alebo iba trochu. Či teda nie je rovno potrebné ich vplyv na mládež obmedziť.

Vo všeobecnosti možno vraj konštatovať, že slovenskí profesori sú zlí, škodliví a hlúpi. Najškodlivejší a najhlúpejší sú vraj medzi nimi tí, čo učia na viacerých školách – pretože potom berú viac peňazí ako na jednej. Lenže práve pri tom sa niečo akosi zamlčuje. Napríklad, že sa stretávajú a „rozprávajú“ s viacerými študentmi, s mladými ľuďmi, s ktorými sa okrem učiteľov v našej dnešnej spoločnosti nebaví už takmer nik.

Vykonávajú viac práce, ale svojej práce. Nik nepovie inštalatérovi, že má za tri opravené záchody zobrať iba toľko peňazí, ako za jeden. Nik nevie stanoviť, v koľkých správnych radách môže sedieť poslancova svokra. Ten drobný fakt, ktorý nik nechce zobrať do úvahy, spočíva v tom, že profesori učia. Všade na svete. Lakonicky to charakterizoval francúzsky filozof Gilles Deleuze: „Áno, profesori veľa cestujú. Ale všade musia niečo povedať.“

Nuž kampaň proti týmto učiteľom dnes na Slovensku nadobúda veľmi vulgárnu podobu. Ako zoznam (vyvrheľov?) splodený ministerstvom, ktoré jeho prostredníctvom cudne zatajuje, že v susedných štátoch, napríklad v Maďarsku, dostáva profesor takmer trikrát viac, aj keď „nikam nejde“. Najväčšou hanbou je však úsilie o taxatívne stanovenie hodín možnej pôsobnosti profesorov. Môže byť niečo arogantnejšie ako pokus byrokraticky, boľševicky, stalinsky „organizovať“ čas práve tým najkreatívnej­ším ľuďom?

Napokon, každý z nich v tejto oblasti i tak pracuje viac, ako si byrokrat dokáže vôbec predstaviť. Akoby to s cynickou presnosťou pred mnohými rokmi vyjadril francúzsky časopis Hara-Kiri v slávnom ironickom texte Hovädský manifest: „Múdry človek je najcennejšou trofejou debila.“

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba