O porozumení

Vo všeobecnosti si ľudia vôbec navzájom nerozumejú. Ak sa niekedy pochopia, je to iba vďaka tomu, že sú viac-menej rovnakí. Na to, aby si porozumeli, by mali používať jazyk. Porozumenie však predstavuje obrovský problém už v rodnej reči. Napríklad poviem mladej nafučanej predavačke, že chcem chudšie bravčové mäsko na rezne.

20.07.2012 22:00
debata

Tvári sa, že rozumie, no keď prídem domov, zistím, že práve toto prasiatko chovali vo fitnescentre, lebo ľudstvu dokázalo poskytnúť už iba šľachy a kosti.

Všetky teórie komunikácie, vedecké lingvistické systémy, teórie prekladu majú vcelku tú drobnú nevýhodu, že platia iba do dovolenky. Počas dovolenky ide totiž o život a vtedy sa nijaké podobné pravidlá nedodržiavajú. Naopak, práve jazyk predstavuje zásadnú prekážku, ktorá porozumeniu bráni.

Väčšina ľudí sa mylne domnieva, že pri pobyte v zahraničí alebo vôbec pri cestovaní, musí byť znalosť nejakého cudzieho jazyka výhodou. Túto povrchnú teóriu som bol nútený opustiť už pred vyše tridsiatimi rokmi pri ceste do Japonska na sovietskej colnici v Nachodke. Postaršia sovietska colníčka mi to totiž povedala priamo: „Vy sa mi vôbec nepáčite!“

Je to akiste pripravený priamy úder policajných orgánov, po ktorom sa potenciálny pašerák strašne spotí a úplne sa zrúti. Hneď prizná zlato, drogy, diamanty, ba aj samizdatovú literatúru. Usiloval som sa ju preto upokojiť čo najlepšou ruštinou: „Ale veď vy sa mi tiež nepáčite!“

Išlo, aspoň podľa mňa, iba o drobnú zdvorilosť, no vďaka nej som bol na colnici o hodinu dlhšie ako ostatní. Rýchlo som zistil, čo všetko som si doma zabudol, lebo kufor som mal bez vlastného pričinenia za chvíľu rozložený do poslednej zápalky na ploche asi desiatich štvorcových metrov. Tak dôsledne sa zvyčajne nevybaľujem ani doma.

Možno som svoj pobyt nevdojak predlžoval aj tým, že som sa snažil colníčku v jej náročnej práci povzbudzovať: „Ešte hľadajte! Ešte skúste!“ Namiesto upokojenia ju to však privádzalo do čoraz väčšej nesústredenosti a zúrivosti. Košele a moje ostatné úbohé zvršky nepravidelne vyletovali do výšky ako papierové šarkany na jeseň. Zachránil ma šéf colnice, ktorý colníčku zdvihol do náručia a odniesol ju preč, pričom voči mne odmietavo mával rukou a chripľavým hlasom mi v podstate múdro radil, aby som čo najrýchlejšie zmizol.

Prechody hraníc, najmä v samotnej Európskej únii, už veru nie sú také vzrušujúce ako kedysi, aj keď prípadné porozumenie to vôbec neuľahčuje. Pamätám si, ako som chcel pred pár rokmi, hneď na začiatku pobytu, zaplatiť gréckej domácej. Vôbec nebola tejto myšlienke naklonená, platiť vraj môžem až na konci, teda ak už všetko potrebné kúpim sebe a deťom a iba ak mi aj za týchto okolností vôbec niečo zostane.

Usiloval som sa prekonať jej odpor slovenským príslovím: „Kto skôr dáva, dvakrát dáva!“ Využila však naše vlastné príslovie proti mne. „No veď! Zaplatíš na konci a dáš iba raz!“

Nuž, s porozumením je to asi tak, že najlepšou cestou k nemu vždy a všade vo svete zostáva najmä láskavé a priateľské srdce.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba