Prekvapilo ma napríklad, že som sa po celej ceste najedol v rozličných reštauráciách úplne „normálne“. To znamená, že ani v jednej ma nečakali zvyčajné zákernosti tradičnej slovenskej verejnej kuchyne – napríklad v podobe slávnych „terakotových“ až čiernych bravčových rezňov na prepálenom oleji, spontánne zdokonalených silnou príchuťou rybieho filé. Alebo tie pekelne nahorkasté stariny, ktoré zvyčajne postihujú bryndzové halušky rovnako nekompromisne ako iné jedlá. Ba často by už ani ryžu nemalo zmysel nabíjať do brokovnice.
Podniky verejného stravovania ma po iné roky nezriedka priviedli priamo k tabletkám alebo k návšteve lekára. Akoby sa niektoré reštaurácie silou-mocou držali parafrázy známeho Stalinovho pragmatického výroku: Ak sa priotrávi jeden stravník, je to tragédia, no ak sa denne otravujú stovky občanov, potom je to životný štýl. Možno to tento rok bola iba náhoda či šťastie, ale stalo sa. No je možné aj to, že sa niečo zmenilo.
K zmene dnes zrejme dochádza i vo vyšších sférach slovenskej politiky, lebo vládne a opozičné strany sa chystajú na spoločné rokovanie. Zdá sa to u nás takmer neuveriteľné, lebo pri ňom ide nielen o záujem štátu, ale dokonca aj o budúcnosť nás všetkých.
V tejto rovine naša história veru nepozná veľa kompromisov. Azda preto i reakcie mnohých na túto možnosť majú často dôverne známu príchuť pripáleného oleja. Bývajú upravované na tej istej hanebnej panvici, na ktorej sa pred rokom usmažilo hlasovanie o „pomoci“ Grécku. Z celého parlamentu za ňu hlasovali iba dvaja poslanci.
Situácia vo svete a záujmy Slovenska takýto laxný postoj dnes už nedovoľujú. Preto rozmýšľam, že ak by došlo k zmene aj v tejto oblasti, bolo by to pre budúcnosť dobré. Ale ešte lepšie by bolo, keby to i v budúcnosti bolo takpovediac „normálne“.