Preslávili vás zábavné relácie plné skečov, v ktorých ste parodovali spoločnosť. Ako si spomínate na časy s Partičkou?
Boli to krásne časy, pre nás bola zábava robiť to, čo nás baví, a nás bavilo, keď sme si to sami vymýšľali. Boli sme kreatívni a prinieslo nám to úspech, popularitu aj peniaze, všetko. Keby človek nezažil vrcholy aj pády, nevedel by to doceniť. Kto nezažil smútok, nevie, čo je radosť, kto nezažil chudobu, nevie, čo je bohatstvo. Ľudia často vidia len tú krajšiu stránku, ale jedno bez druhého nie je.
Z koho by ste si rád uťahovali dnes?
To je ťažšia otázka, dnes sa paródia vytráca, pretože sa deje už v priamom prenose. Kedysi sme parodovali zoznamky a dnes už existujú relácie typu Mama, ožeň ma. Takže paródia prešla do živého vysielania – aj vo všetkom ostatnom.
Takže sa bojíte parodovať, aby ste niečo nepredpovedali?
Či prídeme o prácu, lebo už niet čo parodovať, sama skutočnosť je paródiou? Kedysi sme parodovali všetko, od politiky cez televízne relácie. Už sme na to aj zabudli, ale mladí si to dnes vyťahujú z internetu a bavia sa na skečoch U Slováka, Prcavé príležitosti a iné srandy. Nebojím sa, že prídeme o robotu, lebo bez humoru neprežiješ!
Obľúbený herec skrýva mnohé prekvapenia.
Súhlasíte teda s vetou, že nič nie je také vážne, aby sme si z toho nemohli robiť žarty?
Áno (po krátkom zaváhaní). Pre mňa bolo veľmi ťažké, keď odchádzal Marcel Nemec, hoci sa na to pripravoval a aj nás na to pripravoval dva roky. Čo už môže byť posvätnejšie, ako keď niekto odchádza z tohto sveta? Môžeš si robiť žarty zo smrti? Marcel mal život a ľudí rád, ale bol aj komik a keď sme ho spomínali, akoby tu ešte bol, bolo pre nás ľahšie vysmiať sa smrti. Ukázal nám, ako sa dá žiť v pravde a láske s úsmevom na perách.
Diváci si vás pamätajú najmä z populárneho seriálu Horná Dolná, málokto však vie, že ste účinkovali aj na doskách Slovenského národného divadla, aj v českom Národnom divadle. Na akom javisku vás môžu vidieť dnes?
Romanko veľmi túžil stať sa hercom a tak hral vo všetkých bratislavských divadlách vrátane toho Národného, ale bolo mu to málo, tak hosťoval aj v českom Národnom divadle. Na to bol veľmi hrdý, lebo pre človeka, ktorý vyrástol v Československu, sú herci ako Kodet, Rösner, Mrkvička, Donutil bohovia a keď máte tú česť stáť s nimi na jednom javisku, je to veľký zážitok. Neopustilo ma to. Dnes robím vlastné produkcie, s Olinkou Belešovou hráme tri autorské predstavenia – Zoznamka, Hra o (ci)tróny a Rita a s nimi chodíme po Slovensku. Okrem toho hosťujem aj v iných divadlách, najnovšie v Divadle P. O. Hviezdoslava hrám v rozprávke (lebo mám štyri deti a chcem im niečo odovzdať) Terezka a Stratočas, kde Stratočas je mobil. A pravidelne hrávam v divadle La KOMIKa.
Väčšinou hráte zábavné úlohy v komédiách, v divadle aj v televízii, neprejedlo sa vám to?
Nie, lebo humoru nikdy nie je dosť, vždy nám pomáhal, aj v ťažkých časoch človeku odľahčí. Nezahrám si síce doktora ani právnika, pretože ma ľudia zrejme vždy vidia ako komika, ale ja som s takou rolou veľmi spokojný, pretože ma ľudia vidia radi a keď ma stretnú, usmievajú sa. Aj ja sa rád usmievam. Volali ma aj do politiky, aby som využil svoju popularitu, ale hoci sa zaujímam o veci verejné, budem radšej herec, na ktorého sa ľudia usmievajú, než politik, ktorého opľúvajú. A radšej rozosmejem vtipom divákov a moju manželku, než by som bol celej krajine na smiech v správach. Ako sme už hovorili, dnes už niet čo parodovať, lebo ľudia sa parodujú sami, hoci na sociálnych sieťach.
Televízia privedie hercovi divákov takpovediac „zadarmo“, vy ste ich však pritiahli aj do divadla na svoju one man show Ocko.
To je moje najmilovanejšie predstavenie a nie je to dlho, čo ho nehrám! Každý herec by si mal nájsť svoju životnú rolu, v ktorej sa nájde, svoju „výkladnú skriňu“. Pre mňa je to Ocko, alebo Táta, lebo desať rokov som to hrával aj v Čechách. V monodráme jeden herec hodinu a pol celkom sám zabáva divákov, ale na Slovensku sme v tom nemali veľkú tradíciu. Keď som začal chodiť po Slovensku s predstavením Ocko, pýtali sa ma, kde sú ostatní. „Synak, šak nemóžeš byt sám, s nékým sa musíš rozprávat! Takto nemóžeš hrat divadlo!“ V Čechách mal skoro každý čo len trocha populárny herec svoju one man show, u nás nie. Ocko je moja životná aj herecká rola, v tomto predstavení som sa našiel a svoju životnú rolu som preniesol na javisko.
Máte z toho veľkú radosť?
Mám, lebo rozprávam o tom, čo som skutočne zažil a čo prežívam, je to moja téma. Show Ocko je mužský pohľad na ženské veci. Ako sa život aj mužovi zmení, keď sa narodí dieťa. Je vyčerpaný, nevyspatý, sex ide bokom, žena venuje pozornosť dieťaťu a muž je na druhej koľaji, ale všetci sú nesmierne šťastní! Ukazuje život pred narodením dieťaťa, s čerstvým bábätkom a s odstupom, keď už dieťa chodí a pomaly nastupuje výchova. Tí, čo deti ešte nemajú, sa smiali na tom, čo ich čaká, a niektoré diváčky sa mi sťažovali, že po tomto predstavení ten ich partner deti nebude chcieť. Tí, ktorí mali práve malé deti, mali pocit, že im vidím do spálne, a boli šťastní, že v tom nie sú sami a ich príbeh sa dostal do divadla. A seniori nostalgicky spomínali, aké to bolo, keď oni vyhovávali deti. Pre mňa bol Ocko úžasný v tom, že som mohol byť autentický a zároveň ako herec ukázať, že viem byť na javisku sám hodinu a pol. Doteraz z toho čerpám. Páčilo sa to aj kolegom z Partičky, z ktorých sú už dnes celebrity, a ja som bol rád. Moja generácia má v krvi, že sme všetko robili pre druhých, aby boli spokojní rodičia, pani učiteľka, súrodenci, priatelia, diváci a zabúdali sme na seba. Treba robiť to, čo vás teší – a ono sa to spojí.
Foto: TASR, Michal Svitok
Herci sa zvyčajne radi schovajú za svoju postavu, tu sa nikam neschovávate.
Predstavenie má svojho autora, ale ja som ho prispôsobil môjmu životu a to dodalo hre zvláštnu atmosféru. Po predstavení sa zvyčajne ešte diskutovalo, rozdával som certifikát, že menovaný absolvoval kurz otcovstva a je spôsobilý byť dobrým otcom. Tie certifikáty viseli od gynekologických poradní až po právnické kancelárie a niekedy na Ocka dokonca prišli aj gejovia a lesbičky! Raz som dokonca priamo na javisku oznámil divákovi, že sa stane otcom! Poprosila ma o to budúca mamička (úsmev). Inokedy zas prišiel za mnou divák, že aj o má štyri deti – a čo? A ja, že s jednou ženou? A bolo ticho… Ja som ešte stará škola, nemám toľko peňazí, aby som každému dieťaťu doprial vlastnú mamičku. A spokojne som podpísal certifikát Zaslúžilý ocko Roman Pomajbo. Tak sa mi prepojil súkromný život s divadlom.
Študovali ste v Brne, manželku máte Češku, ale našli ste si ju až v Austrálii. To ste si po ňu museli ísť tak ďaleko?
Áno, musel. Vtedy bola len jedna televízia a keď ste na obrazovke každý pondelok, stredu a piatok, všetko je vám ľahšie dostupné, lebo vás ľudia v tom našom malom kurníku poznajú. Inak, neviem, prečo hovorím kurník, asi že tu máme veľa kohútov… Keď ste populárni, človek si ťažko nájde vzťah, stále som nevedel, či ma dievčatá majú rady ako Romana, alebo preto, že ma poznajú z televíznej obrazovky. Prišiel som do Austrálie, Slovenky ma predstavovali – aha toto je náš herec, ale s ňou to vôbec nepohlo: „Co jako má být?“ Vtedy som cítil inú energiu, zahľadel som sa jej do očí a hovorím si: Počkaj, ty ma budeš ľúbiť do konca života! A ako povedali, tak aj urobili…
Foto: archív Romana Pomajba
Máte spolu štyri deti a vraj vám život otočilo naruby až to štvrté.
Som z rodiny, ktorá je tzv. klasický model, dve deti krátko po sebe, štyria ľudia do auta a deti sa spolu zahrajú. Podvedome som tento model aplikoval aj u seba a po dvoch dcérkach narodených po roku a pol som vyhlásil: „To je všechno.“ S dvoma dievčatami je to praktické aj ľahké. Manželke však bolo ľúto, že to už nezažije a tak si vravím, veď sú aj rodiny, ktoré majú tri deti, a zrazu som všade videl trojdetné rodiny. Skrátka človek vidí okolo seba, čo chce, hoci iní si už dajú pokoj alebo odchádzajú po ďalšie deti do iných rodín. Po štyroch rokoch sa nám narodila ďalšia dcéra a vnímal som to ako potvrdenie nášho vzťahu, našej rodiny. V živote by mi nenapadlo, že bude aj štvrté, hoci som to predpovedal. Keď sa ma pri prvej dcérke pýtali, či nechcem aj syna, vravím, jasné, štvrtý bude syn. Takže pozor na priania! Po troch krásnych princeznách nám spadol z neba syn. Volám ho pán Eliot, lebo nám celkom prevrátil zabehaný rodinný život. Už sme sa nezmestili ani do auta, ani do domu. Už nie som kráľ, čo tri dcéry mal, ale mám aj princa. Žijeme v provizóriu, ale máme strechu nad hlavou, niekedy už nestíham a doma si šetrím energiu, ale som šťastný, že máme také krásne a zdravé deti. Ja už nikdy nebudem sám!
A to ste si v zrelom veku ste si pribrali aj ďalšiu profesiu – učíte deti aj dospelých.
Učím tínedžerov divadlo, vo veku trinásť-štrnásť rokov chcú byť neviditeľní, každý má na hlave kapucňu a oči na mobile, len aby ho nikto nevytiahol z jeho ulity, a ja s nimi skúšam ozajstnú divadelnú hru, ktorú potom hrajú na ozajstnom javisku. Je to pre nich veľká výzva, sami si robia aj kostýmy, scénu, každý z nich má nejakú rolu a končí sato všetko v ozajstnom profesionálnom divadle. Tu je pre nich záchrana, že sa môžu za svoju postavu schovať – a dejú sa zázraky! Šedá myška osem rokov schovaná v lavici vystúpi dopredu ako kráľovná v Noci trojkráľovej a povie, čo cíti, svoju pravdu – ale ako niekto iný, ako divadelná postava. Moliérovho Lakomca hrá neuveriteľne presvedčivo autistický chlapec. Aj deti s rôznymi problémami dosahujú neuveriteľné výkony, keď hrajú divadlo. Keď milujú, tak milujú, keď nenávidia, tak nenávidia. Divadlo je magické, je to terapia pre deti aj pre mňa. Aj pre celú spoločnosť v jej nastavení a rozdelení. Niektoré veci si potrebujeme prežiť, aby sme spoznali, kde sú ozajstné hodnoty. Keď sa vám pokazí nejaká vec, dáte ju do opravy alebo si kúpite novú, ale vo vzťahoch to tak nefunguje.
Spomienky na prácu s deťmi vás rozcitliveli, musí to byť pre vás silný zážitok.
Áno, nie vždy mám slzy na krajíčku, ale keď vidíte, ako sa vám deti menia pred očami, sledujete ten zázrak, že dievča vďaka svojej úlohe získa sebavedomie, introvert sa otvorí ako lotosový kvet, dojíma ma to… Obdivujem učiteľov, je to ťažká, ale krásna práca. Keď je celý svet rozhasený, odovzdať mladým ľuďom poznanie, aby sa vedeli v živote správne rozhodnúť, je pre mňa to najdôležitejšie poslanie. Možností sú tisíce, ale kto ich naučí orientovať sa v nich? U Komenského to nebola len škola hrou, v triede mal sto detí v rôznom veku, v každej vekovej skupine asistenta a učili sa navzájom spolupracovať. Divadelné komédie zas v hyperbole ukazujú ľudské charaktery ako lakomosť, závisť, pýchu aj neznášanlivosť, takže aj preto je dobre spájať školu s divadlom. Slovo má magickú moc – dokáže veľmi pomôcť, ale aj veľmi ublížiť.
Čítajte viac Marcel Nemec ukázal, že je možné žiť v pravde a láske a priateľom vlieval do žíl optimizmus
Pracujete aj s dospelými a vraj učíte univerzitných profesorov, manažérov aj kňazov.
Od herectva sa posúvam ku vzdelávaniu, vediem workshopy, tréningy komunikačných schopností. Ten nápad vznikol cez koronu, keď som uvažoval, že budem robiť kuriéra, ale manželka ma postrčila inam. „Románku, ty musíš dělat to, co tě baví, ty bys byl špatný kuriér.“ My herci pracujeme s emóciami a musíme vedieť odovzdávať myšlienky autorov ďalej, lenže najlepšie je, keď vie autor sám svoje myšlienky tlmočiť tak, aby si ho druhí so záujmom vypočuli. Čo by boli múdre myšlienky bez výborného rečníka? Niekto môže vymyslieť úžasnú aplikáciu, no nevie o nej hovoriť. Ani múdreho politika, keď sa taký nájde, nebude nikto počúvať, keď nevie upútať pozornosť. A tak učím vedcov aj politikov, aby svoje múdre myšlienky vedeli dobre odkomunikovať. Rozdávam to, čo viem a čo ma baví – učím ľudí komunikovať.
Nemali ste na začiatku trému?
Mal. Vravel som si, čo už ja môžem naučiť univerzitného profesora alebo docenta na fakulte informačných technológií, od ktorého by som ja sám mohol učiť. Niečo dokázali a stále sa chcú učiť, aby boli ešte lepší. Pri nich som si uvedomil, aké dôležité je stále sa vzdelávať a pracovať na sebe a že nič nie je definitívne. To platí v profesii aj vo vzťahu. Aj riaditelia marketingu v presklených mrakodrapoch sa chcú učiť robiť svoju profesiu ešte lepšie a nás hercov na rétoriku školili. Nie sme však len papagáje, ktoré opakujú cudzie myšlienky, každý z nás do toho vkladá kus seba a tú istú vetu od Shakespeara či Moliéra budú dvaja herci interpretovať celkom inak, vedia jej dať iný zmysel. Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté! Keď som si prvý raz sadol pred monitor a viedol on-line kurz, div som sa nenavoňal. Všetkých som vyhnal von na prechádzku, lebo mám robotu. Doma zostala len mačka, ktorá mala každú chvíľu rodiť, a prišlo to na ňu presne vo finále hodiny, a tak mi on-line vyskočila na kolená. Skončilo sa to tak, že mačka vydržala do konca a účastníci workshopu mi radili čo robiť. Potom som im poslal fotku našich štyroch mačiatok. Vďaka úspešnému workshopu s mačiatkami som potom dostal ďalšie a ďalšie ponuky na prácu. Skrátka, stávajú sa mi výnimočné veci, ale len pripraveným šťastie praje!
Roman Pomajbo
Foto: Ivan Majerský
Narodil sa 26. apríla 1969 v Ilave, vyrastal v Bratislave. Herectvo vyštudoval na konzervatóriu v Brne a na VŠMU v Bratislave. Začínal v Divadle Andreja Bagara v Nitre a v trnavskom divadle, účinkoval v alternatívnom divadle GUnaGU a vo viacerých bratislavských divadlách vrátane SND. Veľkú divácku popularitu mu zabezpečili najmä televízne relácie ako S.O.S., Crn-Crn či Niečo za niečo. V 90. rokoch moderoval tiež zábavno-súťažnú reláciu Koleso šťastia, neskôr zabával televíznych divákov s Partičkou. V roku 2000 odišiel do Austrálie a odtiaľ sa vrátil do pražských divadiel, hosťoval aj v českom Národnom divadle. Natočil viacero filmov na Slovensku aj v Čechách, účinkoval v obľúbených seriáloch ako Horná Dolná či De Luxe. V česko-slovenskom filme Voda, čo ma drží nad vodou (2019) stvárnil hlavnú postavu, básnika Jozefa Urbana. S divadelnou monodrámou Otecko zožal veľký úspech na Slovensku aj v Čechách, aktuálne hráva s Oľgou Belešovou v autorských komédiách Zoznamka, Rita a ďalších. Okrem hereckej profesie je tiež učiteľom komunikácie. Je ženatý, má štyri deti
Čítajte viac Gorduličova hra o závislosti na mobiloch očarila detských divákov
