Zdá sa, že máte úspešné obdobie. Mohli sme vás vidieť vo filmoch Vojna policajtov a Fentasy, v Divadle P. O. Hviezdoslava ste v inscenáciách Pozsony Dance Club, Kopny! Buchny! Ric!, v rozprávke Terezka a Stratočas a 8. marca, na MDŽ, ste účinkovali v inscenovanom čítaní hejtov voči ženám s názvom Odrežem ti hlavu! Čo bolo pre vás naj?
Som za všetky tieto príležitosti veľmi vďačná, každá mi niečo do života dala – či už ide o divadelné predstavenia, alebo filmy. Divadlo je moja srdcová záležitosť, pestujem si svoj repertoár, teším sa, že môžem hrať široký diapazón postáv. Hrám veľmi rôznorodé príbehy, aj režiséri sú vždy iní.
Na čo máte najpozitívnejšie a na čo najzúrivejšie ohlasy?
Pozsony Dance Club – o osudoch a príbehoch ľudí z jednej bratislavskej kaviarne – má veľmi pozitívne ohlasy, čo vidieť aj na predajnosti lístkov. Veľmi sa teším, keď je predstavenie stále vypredané, DPOH už má svojich divákov, ktorí majú radi jeho poetiku. Divadlo úspešne pracuje na tom, aby lákalo divákov aj na témy Bratislavy. Rovnako sa teším z rozprávky Terezka a Stratočas, pretože všeobecne dosť chýbajú predstavenia pre detského diváka. Mne sa to pekne vyvážilo, Terezka a Stratočas je určená deťom od osem či desať rokov, ktorá tu doteraz chýbala. A pokiaľ ide o filmy, pozitívne ohlasy sú na Vojnu policajtov aj na čerstvú novinku Fentasy.
Vráťme sa ešte k inscenovanému čítaniu Odrežem ti hlavu!, ktoré vzbudzovalo všelijaké očakávania. Aké naň boli reakcie?
Riaditeľka DPOH Valeria Schulczová dostala ohlasy, že to bolo silné a na ľudí to zapôsobilo, aj mne pristáli podobné správy na sociálnych sieťach. Vraj obdivujú aj moju mimiku, lebo môj výkon v tomto predstavení bol postavený na tom, že musím zvládnuť spŕšku hejtov a vulgarizmov. A ľudia považovali za skvelé, že to robíme. Je možné, že bude aj repríza, lebo záujem zo strany divákov by bol. Keď divadlo nasadilo lístky do predaja, veľmi rýchlo sa rozpredali.
Mnohé témy, ktoré stvárňujete vo filme či divadle, sú politické. Vyhľadávate ich alebo si vás našli?
Akoby si ma tie témy našli. Ale už po škole sme piati spolužiaci z VŠMU založili divadelnú platformu, ktorá sa dosť venovala politickým témam. Robili sme napríklad inscenované čítanie aj o Marianovi Kotlebovi na základe knihy Daniela Vraždu. Mali sme pracovný názov Šerosvit, boli sme zapálení pre veci verejné. Knihu sme zdramatizovali a vytvorili asi 15 strán na inscenované čítanie, s ktorým sme cestovali po rôznych mestách a niekedy nasledovali aj diskusie s novinármi. V Banskej Bystrici to bolo veľmi silné, prišiel tam aj niekdajší minister kultúry Marek Maďarič, ale aj ľudia, ktorým sa to nepáčilo a vykrikovali.
Mali ste aj strach?
Bola to moja prvá skúsenosť tohto druhu, takže aj áno. Nevedela som, čo sa môže stať. Neskôr sme robili inscenované čítanie aj o spise Gorila. Vždy sme si tému naštudovali, stretávali sme sa s rôznymi zainteresovanými ľuďmi, odborníkmi aj vyšetrovateľmi, aby sme pochopili súvislosti. Mali sme vtedy niečo nad dvadsať rokov. Naším režisérom bol Ľubo Bukový, ktorý aj študoval v zahraničí, je zdatný v jazykoch, má rozhľad a už na VŠMU ako náš učiteľ s nami robil veľa zaujímavých cvičení. Neskôr sme sa vo voľnom čase stretávali v našom „konšpiračnom byte“ uňho doma. Naša pätica, to bola Kristína Kanátová, ktorá hrá hlavnú postavu aj vo Fentasy, Peter Ondrejička, Michal Spielmann, Peter Martinček a ja, občas sa k nám pridal český spolužiak Honza Janča, ktorý na VŠMU študoval réžiu.
Dostávali ste už vtedy hejty?
Áno, ale to nás neodradilo, čakali sme to. Prišlo aj veľa pozitívnych ohlasov. Radi sme šli aj do regiónov, kde mal napríklad Kotleba najväčšiu podporu. Prekvapilo nás, že občas niekto povedal: toto som nevedel. My sme sa totiž snažili ukázať vývoj situácie v zhustených skratkách – pri Kotlebovi sme sa napríklad po desiatich minútach prezliekali. Tak ako sa postupne menil Kotleba, menilo sa aj jeho obliekanie: najskôr chodil v košeli, potom zrazu pochodoval v dlhom plášti, neskôr nosil košeľu s rôznymi znakmi, napokon menčestrové sako známe z parlamentu. Ukazovali sme, ako menil tvár. V projekte Odrežem ti hlavu! bola zasa zaujímavá kamera – keď som stvárňovala prezidentku, kamera snímala moju tvár a pôsobilo to podobne, ako keď má prezidentka príhovor. V zahraničí je štýl inscenovaných čítaní bežný, u nás to ako novotvar vzbudzuje veľký záujem, dokonca väčší ako o klasické predstavenie.
Foto: Pravda, ADAM KOSO
Nemajú o vás strach vaši rodičia?
Určite, navyše som jedináčik, s rodičmi mám veľmi blízky vzťah, ale dávam si pozor. Veď nerobím nič zlé. Investigatívne novinárky to musia mať stonásobne náročnejšie, ja môžem povedať, že som herečka a toto je moja postava. Keď sa vyzlečiem v šatni z kostýmu, vystúpim z nej a žijem si svoj život. Ale je to rozdiel – návštevnosť inscenovaného čítania Odrežem ti hlavu! je stodvadsať ľudí. Keď však investigatívna novinárka urobí rozhovor, ktorý sa stane virálnym a šíri sa po internete, má to vyšší dosah.
Dá sa z takejto postavy naozaj vystúpiť a nemyslieť na túto tému, keď dohráte?
Samozrejme, nedokážem to hneď vypustiť z hlavy. Keď však chcem robiť túto prácu dobre, musím sa naučiť, ako robiť istú psychohygienu. Musím vedieť sa niečím vedome prestať zaoberať, aby som nezačala prepadať panike. U každého je psychohygiena iná, každý má niečo svoje. Ja veľa pracujem hlavou, celé moje povolanie na nej stojí – vnáranie sa do textu a budovanie charakterov je práca s myšlienkami.
Čo vám pomáha? Šport?
Áno, fyzická aktivita veľmi pomáha. Mám rada čas pre seba, milujem masáže, niekedy si ich doprajem aj viackrát do mesiaca, pretože ma to uvoľní.
Vraj ste si vyskúšali aj tandemový zoskok s padákom z lietadla. Vtedy sa asi nedá myslieť na Kotlebu?
Prvýkrát to skákanie bolo celkom stresujúce, ale zamilovala som si to a uvažovala som aj o tandemovom kurze, len naň ešte nemám čas. Mám rada adrenalín, nabíja ma to a odvádza od zlých myšlienok. Výborné odreagovanie sa je pre mňa cestovanie. Keď mám týždeň voľný, balím kufre. Milujem Škandináviu – bola som v Dánsku, vo Švédsku, na Islande, tam som v lete zažila erupciu aj zemetrasenie.
Foto: BONTONFILM
Aké to bolo?
Zemetrasenie bolo dosť silné, bola som práve v kúpeľni a zrazu sa začala zem triasť a vypadlo všetko z políc. Inokedy sa triasla posteľ. Alebo sme boli v kúpeľoch Blue Lagoon (Modrá lagúna) a tam tlakové vlny vyrážali okná. Ja som sa veľmi nebála, ale pobavili ma Briti, ktorí to nečakali. Rozplakali sa na recepcii, že neveria, že hotel to vydrží, vraj určite spadne, a potrebujú vedieť, čo majú robiť. Recepční ich ubezpečili, že sú na to pripravení. V Akureyri na severe ostrova som sa vydala na sledovanie veľrýb, takéto veci ma robia šťastnou. Nepotrebujem materiálne veci, zbieram cestovateľské zážitky.
Ešte sa vráťme k práci. Politickým témam ste neušli ani vo filme Vojna policajtov o pôsobení mafie na východnom Slovensku v 90. rokoch. Máte tam maličkú rolu, hráte v parochni…
Pôvodne som mala väčšiu linku, časom film narástol a vedľajšie linky sa museli zoškrtať. Ale mala by z toho vzniknúť televízna miniséria. Vo filme ma možno kvôli parochni ani nespoznáte. Najskôr sa robil kasting na postavu doktorky, ktorú nakoniec hrá Anežka Petrová. Šla som naň a už táto kamerová skúška bola na veľmi vysokej úrovni, obliekli nás do kostýmov, nalíčili nás, to je na Slovensku pri kastingoch nevídané. Väčšinou nám repliky nahadzuje niekto, kto ani nie je herec, takže sa na druhú osobu ani nemôžete emočne napojiť. Tu bolo všetko perfektné. Postavu doktorky som síce nedostala, ale nakoniec mi zavolali, či by som zahrala postavu Slávky. Prikývla som.
Foto: Continental Film
V ďalšom filme Fentasy máte väčšiu postavu?
Je tiež menšia, ale je to skvelé. Už pre tému drog, o ktorej treba stále hovoriť. Fentasy je založené na skutočných udalostiach, na kauzách spred desiatich rokov, keď sa vo veľkom predával fentanyl. Táto droga zabíja po celom svete, lebo je veľmi návyková. Myslím, že to priláka mladých divákov, a navyše tam hrajú výborní herci. Moja kamarátka Kristína Kanátová a veľa mladých hercov plus Vlado Jedľovský. Ja hrám kuriérku, ktorá nosí materiál domov. Noel Czuczor hrá Kristíninho priateľa, vie, ako vyrábať drogy a ja s ním budem mať románik. Ale mám ešte jeden film…
Sem s ním, o čo ide?
Je to druhý hraný film Jara Vojteka v koprodukcii s RTVS a ČT, ktorý by sa mal dostať do kín niekedy koncom roka. Tam budem mať hlavnú ženskú postavu, mužskú postavu hrá Milan Mikulčík. Zatiaľ sa volá Anestéza, bude to skôr artový, psychologický film. Rozpráva o anestéziológovi, ktorému pri operácii zomrie dieťa. Dieťa je z Litmanovej, lekár sa tam vydá, lebo sa so smrťou dieťaťa nevie vysporiadať. Potrebuje ísť na pohreb a porozprávať sa s rodičmi pacienta, ale nikto ho neprijme. Ľudia nerozumejú jeho pohnútkam.
Litmanová je známa zjaveniami Panny Márie, ale problém je, že Vatikán ich nechcel uznať. V regióne je to však dôležité, prúdia tam dodnes pútnici. Ja hrám postavu, napísanú podľa skutočnej Ivety, ktorej sa ako osemročnej údajne zjavila Panna Mária. Teraz je výročie jej zjavenia, vracia sa do Litmanovej, práve v čase, keď je tam aj lekár. Pre mňa ako herečku to bolo dosť bizarné, keďže som to točila hneď po Vojne policajtov.
Prečo?
Vo Vojne policajtov som nehrala celkom počestnú ženu (v nevestinci) a tu, v Anestéze, som pomaly svätica so zjaveniami. Točili sme na hore s kostolíkom, nahrnulo sa tam asi tristo reálnych pútnikov. Jaro Vojtek ma na túto postavu oslovil priamo, pretože som sa na skutočnú Ivetu vraj veľmi podobala. Keď som videla fotku, sama som tú podobu v tvári videla. Pri scéne bohoslužby som vítala pútnikov. Neboli to komparzisti, všetko to veľmi prežívali. Bol to extrémny zážitok, považovali ma za osobu, ktorá má naozaj zjavenia. Chytali ma za ruky, akoby sa ocitli v tranze. To si budem pamätať do konca života. Dnes tá Iveta má dve deti a žije kdesi v Londýne.
Máte zaujímavé protipóly – scénické čítanie má množstvo hejterov, ale sú tu aj zbožňujúci fanúšikovia.
Keď sme prvýkrát čítali hejty v Odrežem ti hlavu!, boli hnusné, ohavné. Chvíľami je to tak bizarné, že je to až smiešne. Ako keď namiesto slova „rafinovaný“ napíše hejter „fafinovaný“. Ale potom toho už aj na nás bolo priveľa. A diváci sa tiež spočiatku smiali, potom atmosféra chladla… Bizarné situácie sa mi dejú. Myslím, že Anestéza bude veľmi silný film aj vďaka skvelému Milanovi Mikulčíkovi.
Foto: Andrej Balco
Kedy to všetko stíhate? Vraj máte v repertoári aktuálne 16 rôznych predstavení.
Áno, ide o časový manažment. Zatiaľ nemám záväzky, žijem pre svoju prácu, partnera a rodičov, ale nemám deti, takže môžem byť workoholik. Potrebujem robiť veľa vecí, práca ma baví, čím viac, tým lepšie. Často idem z projektu do projektu, hneď po Pozsony Dance Club sme premiérovali rozprávku Terezka a Stratočas. Ale kedysi som tancovala, študovala som na Tanečnom konzervatóriu, takže sa mi veľmi dobre spája pohyb s textom. To mi pomáha pamätať si texty, ale musím si ich opakovať. Nemám trému, viem improvizovať, na javisku sa cítim dobre. Viem vykľučkovať. Baví ma aj točiť filmy, nevyhýbam sa, ak ma niekto osloví do seriálu, ale divadlo je moja srdcová záležitosť. Je to tu a teraz, nenahraditeľný moment a trochu aj adrenalín. Považujem za dar, že môžem robiť prácu, ktorá ma baví.
Ste na voľnej nohe?
Áno, dostala som ponuky na rôzne angažmány, ale musela som ich odmietnuť. Vyhovuje mi to takto, mám zabehnutý svoj režim. Večer sa telo samo prebudí. Mám prevrátený režim, po predstavení, keď skončím o 21.30, sa musím prezliecť, odlíčiť a idem domov. A potom som hladná, lebo som podala výkon. Keď sa o pol jedenástej najem, neviem hneď zaspať. Za tie roky si moje telo zvyklo. Nepamätám si deň, keď som šla spať pred polnocou. Niekedy vstávam o piatej ráno, keď točím. Musím to zvládnuť, dospím to ďalšiu noc. Nie je to ako práca v korporáte. Mávam skúšky od desiatej do druhej, potom chvíľu voľno. Často mám dabing, večer na šiestu či pol šiestu idem do divadla. Ale nie je to rutina. Mám problém obsedieť, takže opakujúcu sa prácu by som nemohla robiť.
Foto: Andrej Balco
Vraj vám Milan Lasica povedal, že sa podobáte na jeho ženu Magdu Vášáryovú, je to pravda?
Áno, keď sme spolu robili hru Listy Emilovi v Divadle L+S.
Hráte aj v Radošinskom naivnom divadle. V ktorých predstaveniach?
Pán Strom v réžii Ondra Spišáka a v Madone s dieťaťom. Radošinci hrajú často aj dve predstavenia denne, takže tam mám alternáciu. Pán Štepka je fenomenálny. Raz sme hrali 17. predstavenie asi za týždeň a pol a vravím mu: Na vás vôbec nie je vidieť vyčerpanie. Pritom bude mať 80. Povedal, že kedysi boli zvyknutí hrať aj tri predstavenia denne, že dve sú nič.
Takže aj vy ešte môžete vlastne pridať?
Obdivujem ho. Už má na to vycvičený organizmus, nikdy nie je chorý. Je aj vnútorne veľmi zocelený. To v divadle potrebujete. Niekedy som mame vravela: ja už nevládzem. A mama: Bronka, vzchop sa. Nemáš na výber, musíš to urobiť. Nie že by na mňa rodičia boli tvrdí. Mama ma hneď zastaví, keď začnem šomrať – v práci mám byť profík. Páči sa mi, že hrám v rôznych divadlách a vidím ich odlišnú poetiku, či už ide o radošincov, Astorku alebo DPOH. Ako dieťa som sa nikdy nenudila, odmalička som bola vedená k umeniu – mama je učiteľka tanca, otec perfektne hrá na gitare. Vždy som mala veľa krúžkov – tanečnú, klavír, dramatický, výtvarnú, športy. Baví ma všestrannosť. Najradšej hrám činoherné predstavenia, ale nebránim sa tomu, ak sa v predstavení využijú aj hudobno-scénické, prípadne spevácko-tanečné prvky, tak ako napríklad v Pozsony dance club.
