Banícky skanzen v Sebedraží je európskym unikátom

Niečo sa tu muselo stať. Nad hlavou hučí voda, rinie sa v tenkých prúdoch z potrubia, v temných tuneloch čosi tlmene udrie, praskne, inak žiaden zvuk živej bytosti. Všetko nechali tak, ako je. Zo skaly trčí zabodnutá obrovská vŕtačka, reťaze ležia. V čiernej stanici čaká podivný zakrpatený vlak. Z úst vyjde para. A vtom zhasne svetlo.

14.07.2009 14:57
Baňa Foto: ,
Práca v bani je ťažko zarobený "chlebík".
debata

„Spravíme tmu?“ zasmeje sa Vladimír Považan, sprievodca po dobrodružstve zvanom Hornonitriansky banský skanzen. Ukrýva sa v hore oproti Bojnickému zámku za obcou Sebedražie.

Predsa zapne baterku a chatrný lúč poskakuje po sivých rebrách dlhej chodby. Vodidlom celej prehliadky sú koľajnice, ktoré zrazu zo zeme preskočia hore a z dvoch zostane len jedna. Svetlo postupne odokrýva siluety mĺkvych vozíkov, míňa veľké stroje. Rozhliadne sa po náradí, ktoré je akoby len pred chvíľou odložené.

Všetko je funkčné. Stačí elektrická šťava, vzduch do kladív, zohraná partia chlapov a vraj to tu búši ďalej. Nemusí dlho presviedčať o unikátnosti skanzenu v Európe. Je autentický. Vznikol hneď po tom, čo baníci vyťažili posledné kusy uhlia.

Riziko sa hlási telefónom i pachom

Stena ostala zjazvená od zbíjačky. „Jasné, že sa musia pri tom chlapi striedať. Tie vibrácie, to sa nedá…“ opisuje Považan a k tomu dopovie cudzie slovo, meno akejsi choroby. Potom sa zas prikrčí pod sekciu – žltý stroj, ktorý podopiera v bani strop. Takto pokrútení ľudia neraz robia celú zmenu. Na fotografiách vidno ufúľané tváre, vyhrnuté košele, napnuté paže, ako sa zapierajú do hory.

No ešte predtým udrie do nosa čerstvý vzduch. Príjemný a chladný. Slnko si krajinu na povrchu práve prihrieva na tridsiatku, a tu, v približne stometrovej hĺbke, sluchy obmýva vánok. Rovnako je to vraj aj v zime. Neuveriteľné. To všetko vďaka dômyselnému systému chodieb a vetracích šácht. Kdesi uprostred vzduch rozkrútia obrovské ventilátory s priemerom asi päť metrov.

Hľadáme najkrajšie miesta Slovenska.
Hľadáme najkrajšie miesta Slovenska Hľadáme najkrajšie miesta Slovenska.

Nesmie sa však hlušiť. Keď bola razba v plnom prúde, vzduch nebol až taký kvalitný. Mylné je pre turistov aj to ticho. „V bani? Sotva! Všade to syčí. Duní. Hlučný je kombajn. Ventilačka.“ Len jednu z nich načas zapne a turista nepočuje vlastného slova.

Potom utne. A uši o chvíľu reže iný kvílivý zvuk. Vychádza z hrubej červenej skrinky zavesenej na stene – banského telefónu. Varovná signalizácia v prípade nebezpečenstva. Znamenie sa tiež dáva pachom. Keď baník zacíti v šachte niečo silno páchnuce, vie, že je zle. Ide o merkaptán, látku z bežného života. Varuje ľudí pred únikom plynu v domácnostiach.

Na banské nešťastia je manuál. Leží na stole v jednej z podzemných miestností a písmená v ňom sa už pomaly strácajú na papieri. Sprievodca ho otvorí, no potom zrazu rýchlo zabuchne, až odskočí nabok. A zarehní sa. Úplnou náhodou otvoril knihu pri kapitole o opatreniach v prípade štrajku. Vtedy treba okrem iného zabezpečiť hovorcu štrajkujúcich no predovšetkým lavice. Chlapi by mali sedieť, nie dlho stáť, aby im neprišlo zle.

Suchá toaleta, mokré chodby

Po nešťastiach je druhou najobľúbenejšou otázkou turistov – a čo záchod? „Toaleta je normálna. Suchá. Bezpečnostné a hygienické predpisy sú dodržané,“ vysvetľuje Považan. Potom baterkou odhalí na stene za rohom veľký farebný nápis so šípkou – WC 20 metrov a viac už ozaj nie je treba.

Čo však suché nie je, sú chodby. Niekde voda len kvapká, inde steká prúdom a dakde sa znenazdajky ocitne pod nohami. Dávať si stále pozor na hlavu, popravovať si prilbu a ešte aj obchádzať kaluže… Návštevu z Pravdy si v skanzene museli zvečniť na fotografii. Presnejšie topánky. Ešte totiž nevideli takého zablateného človeka vyjsť z bane. Inak Francúzi to tu zvládajú v žabkách.

Na policiach ležia obnažené pľúca starého dýchacieho prístroja. Inde je zas dlhá palica ovenčená niečím okrúhlym – prístroj na meranie prúdenia vzduchu. Leží tu tiež detektor metánu, rôzne staršie záchranné prístroje. Hoci priemyselná ťažba na Slovensku práve oslavuje storočnicu, niektoré z vystavených artefaktov sa zdajú niekoľkostoročné. Takmer všetko, čo je z papiera alebo z dreva, je zašlé a splesnivené. Pleseň pritom dokáže očariť. S trochou šťastia svetlo z baterky nájde pekný obraz, na aký by si netrúfla ani zimná inovať.

Fajront. Banský vlak sa rúti späť. Občas sa niečo zablysne, inak opäť tma a úzke šachty, ktoré sa mihajú za miniatúrnym oknom. Po ôsmich minútach prešla súprava vozňov niečo vyše dvoch kilometrov. Biela stanica, oči oslepí denné svetlo. Ešte odovzdať baterku, záchranný prístroj, plášť, prilbu a dva kovové pliešky označené číslom. Malý štvorec a kruh. Presne ako baník. Aby bolo jasné, kto a kedy vyfáral.

Šatňa je popretkávaná oceľovými lanami, na stenách sú páky a zo stropu visia stovky hákov – baníckych vešiakov. Pri pohľade na to množstvo si človek možno uvedomí, že hora pod ním je vlastne spotené ľudské mravenisko.

Sám sprievodca tu robil niekoľko rokov. Otcovia, dedovia sa tu narobili ako kone, a predsa sa sem vracajú aj s rodinami. „Oživujú si spomienky. Nechali tu kus života, zdravia. Sú tiež takí, ktorí o bani už nikdy nechcú nič počuť. Zanevrú.“

Zdar Boh! Tak sa zdraví v bani. Dokonca aj česť práci fungovalo len na povrchu. V podzemí vždy platilo Zdar Boh!

debata chyba