Kilimandžáro je pre horolezcov nudný kopec

Bratislavský právnik Dušan Repák zažil sneženie na hore v Afrike a jedol teplé hamburgery v Antarktíde. Lyžovať sa naučil ako dvaapolročný u deda v Banskej Bystrici, venoval sa skialpinizmu a horolezectvu. Tvrdí, že v horách je len amatér. Za cieľ si dal najvyšší vrch každého svetadielu.

26.03.2010 08:33 , aktualizované: 27.03.2010 09:38
Kilimandžáro, horolezectvo Foto:
Dušan Repák na každú horu okrem vlajky vynesie aj fotografiu svojho syna.
debata

Pred štyrmi rokmi kamaráti pozvali Dušan Repáka na výpravu na Elbrus. „Je to najvyššia hora Európy, aj keď mnohí si myslia, že Mont Blanc je vyšší,“ zdôrazňuje Dušan Repák.

Čo ženie právnika z Bratislavy na južný pól alebo do Afriky? Nekonečná láska k horám. Vďaka svojmu dedovi bol v detstve každý víkend v horách. Prešiel Vysoké aj Nízke Tatry, Fatru, Kremnické vrchy. Potom sa v Tatrách začal venovať skialpinizmu, až sa mu zapáčilo horolezectvo. A túži zdolať sedem vrchov, na každom svetadiele ten najvyšší.

„Takáto méta sa volá Seven Summits – sedem stretnutí. Zo Slovákov sa to podarilo len jedinému, profesionálnemu horolezcovi Petrovi Hámorovi. Ja som len amatér, ale teším sa z toho, že už mám za sebou štyri, takže som za polovicou,“ usmieva sa Dušan Repák.

Na svojom konte má okrem Elbrusu najvyššiu horu Afriky Kilimandžáro, v Južnej Amerike mu pri nohách ležala červená hora Aconcagua a nedávno zdolal Mont Vinson v Antarktíde.

**Riskovať sa neoplatí******
„Nie som rodený horolezec a neoplatí sa podstupovať neprimerané riziká. Preto vždy leziem so skúsenými vodcami,“ vyhlasuje Dušan Repák. Jeho učiteľom je Vlado Zboja, ktorému práve Mont Vinson ako jediná hora do zbierky Seven Summits chýba.

Dušan Repák bol opatrný aj pri skialpinizme, nepúšťa sa po nevyznačených tratiach bez horského vodcu, spolieha sa na odbornosť a skúsenosti iných a nepodceňuje žiadny terén. „Neuznávam, ak si niekto bez akýchkoľvek skúseností povie – to zvládnem a vyberie sa napríklad lyžovať mimo vyznačených tratí. Nevie nič o štruktúre snehu, ale je mu ľúto zaplatiť si na nevyznačenú trať horského vodcu. Môže strhnúť lavínu a ohroziť tak nielen seba, ale aj ľudí, ktorí idú za ním,“ hnevá sa Dušan Repák. Sedemnásťkrát vám to vyjde a osemnásty nie. „Minulý rok boli také zlé podmienky, že som akékoľvek ťažšie trasy vynechal,“ hovorí rozhodne.

Chce sa domov vrátiť živý a zdravý, veď ho tam čaká triapolročný syn. „Samozrejme, že aj on už lyžuje. Začal na Donovaloch, ale už mu nestačia,“ smeje sa pyšný otec. Syna to tiež ťahá na skaly a do kopcov. Otec ho učí viazať uzly a syn už rozoznáva jednotlivé druhy horolezeckých pomôok. Keď otec nie je na výprave, vyberie si jeho veci zo skrine a hrá sa s nimi na horolezca.

Pripravený na všetko

Horolezec musí byť trpezlivý a čakať, kým ho hora k sebe pustí. „S radosťou som sa vrátil s dlhým nosom napríklad spod Kazbegu, tretej najvyššej hory Gruzínska. Veď aj neúspech je skúsenosť. Chceli sme ju zliezť skialpovo a dostali sme sa len do štyritisíc dvesto metrov, potom sa niekoľko dní pre zlé počasie ďalej ísť nedalo, až sme sa museli vrátiť. Keď nevidíte ani dvadsať metrov pred seba, neviete, čo je pred vami, tak sa musíte zastaviť,“ vysvetľuje horolezec. „Hora tam ešte bude a kým sme tu aj my, môžeme sa k nej vrátiť,“ vyhlasuje.

Výstupu na horu predchádza tvrdá príprava.... Foto: Archív Dušana Repáka
Kilimandžáro, horolezectvo Výstupu na horu predchádza tvrdá príprava. Autor: Archív Dušana Repáka

Sám už zakúsil, čo to spraví, keď človek neodhadne svoje sily. Keď si v poslednej štvrtine cesty k vrcholu musí povedať, že ďalej už nevládze a pre jeho chybu sa vrátia späť aj všetci ostatní, zapamätá si to ako tvrdú lekciu. „Zle som sa vtedy obliekol, myslel som, že spodky a goráčové nohavice budú stačiť. Fúkal však taký ľadový vietor, že mi energia ubúdala na každom kroku,“ spomína. Bojoval s tým, kým sa dalo, ale radšej vrátil vodcu aj spoločníka spod vrcholu. Ako horolezec totiž vie, že cesta naspäť býva ešte ťažšia ako cesta tam.

Raz tak museli niesť z vrcholu kamaráta dolu. Hore vyšiel z posledných síl a dolu nevládal. Mal šťastie, že bolo pekné počasie, inak by ho nikto z hory nedostal. „Pri ceste nadol urobíte najviac chýb. Myslíte si, že už to máte za sebou, nie ste taký ostražitý a každá chybička sa môže kruto vypomstiť,“ vysvetľuje Dušan Repák.

Pri svojich cestách zažil všeličo, aj zvláštne stravovacie návyky. V Gruzínsku mu vysvetľovali, že rybie konzervy sa dajú jesť, aj keď sú už dva roky po záruke. Veď na obale je vyznačená len minimálna trvanlivosť a tá maximálna je nekonečná. Američania si zase k najvyššej hore Antarktídy priniesli hamburger. Pekne si ho rozmrazili na panvičke a vložili do žemle – ako doma. Slovenskí horolezci zas zvyknú jesť slaninu a tí z Ázie pri jedle nahlas grgajú, lebo taký je u nich doma zvyk. V medzinárodnej skupine má každý člen expedície iné kultúrne zázemie a niekedy sa nestačíte diviť.

Kilimandžáro je nudný kopec

Dušan Repák je ako právnik perfekcionalista, ale na lezení ho viac láka krása kopcov a nie ich výška. Na ľahké osemtisícovky nechodí, to sú iba „šľapáky“. Samozrejme, okrem takých ťažkých ako K2, na ktoré sa bežný smrteľník neodváži.

Ani najvyššie vrcholy jednotlivých svetadielov možno nie sú lezecky najťažšie kopce, radšej si vyberá technicky náročnejšie a krajšie trasy. „Omnoho viac ako zdolať najvyšší kopec si cením dobré lezenie, ktoré si užijem s priateľmi ako zábavu,“ vyhlasuje horolezec. Napríklad na hory Alpa Mayo v Peru alebo Ama Dablan v Nepále sa určite oplatí liezť pre ich krásu. Zbierka je však zbierka.

Výstup na Kilimandžáro bol pre skialpinistu a horolezca ako túra na Devínsku Kobylu. Zdolať ho je povinnosť. Iní ho robia za sedem – deväť dní, oni ho zliezli za dva a štvrť dňa a ten posledný štvrťdeň už len čakali na odvoz. Sedemdesiatštyri kilometrov podľa GPS – akoby ste išli z Bratislavy do Nitry, taký nudný kopec. „Taký výstup na Mont Kenyu, hoci ,len’ do výšky 5 188 metrov, to je krásne lezenie!“ nadchýna sa Dušan Repák. Takú zimu ako v Afrike vraj nezažil ani v Antarktíde. „Prefúkalo nás až na kosť,“ smeje sa.

Dobrá kondícia je potrebná

Na každú cestu sa treba dôkladne pripraviť, aby bol človek v kondícii. Tak v horách, ako aj pri fyzickej príprave sa Dušan Repák spolieha na odborníkov a pochvaľuje si to. „Prirodzene, ako Bratislavčan so sedavým zamestnaním nemám šancu byť v takej forme ako profesionálny horolezec z Tatier. Preto potrebujem poradiť, ako sa dostať do kondície. Príprava musí byť efektívna, preto sa aj tu spolieham na odborníkov,“ vyhlasuje horolezec.

Udržiavacie tréningy máva asi štyri- až päťkrát do týždňa a najmenej dva mesiace pred plánovanou cestou nastúpia tvrdšie tréningy podľa plánu, ktorý vypracuje odborný tréner. Ráno doma, cez deň vo fitnescentre alebo behá vonku. Šliape na bežiacom páse s desaťkilovou vestou a ďalšími závažiami na rukách a na nohách.

Horolezectvo pritom nie je lacný šport, platiť treba nielen cestu a horského vodcu, ale aj dvoj- či trojtýždňový pobyt a všetky špeciálne potreby. Pre Dušana Repáka bol zatiaľ najdrahším kopcom Mont Vinson v Antarktíde. A to mali ešte šťastie, lebo ak tam na juhu zafúka, tatranská víchrica sa môže schovať. Výprava môže čakať na odvoz aj tri týždne. „Logisticky je to náročná výprava. Lieta sa tam len špeciálom Air Alma Ata s ruskými pilotmi do základne v Antarktíde a stojí to veľa.“

Cesta na špicu Antarktídy

V Patriot Hills je stály tábor „hotelového typu“ s teplou stravou a ubytovaním v prenajatých stanoch. Môžete tu stretnúť aj turistov, najmä Japoncov, ktorí si chceli splniť životný cestovateľský sen a navštíviť južný pól a najchladnejší kontinent sveta. Treba sa aklimatizovať, vo výške tisíc metrov nad morom máte pocit nedostatku kyslíka ako v Európe asi v trojtisícovej výš­ke.

Z turistického tábora sa dá letieť kanadskými lietadlami k pólu alebo pod najvyšší vrchol, do základného tábora pre horolezcov. Vo výprave boli šiesti horolezci a dvaja vodcovia. Traja Američania, dvaja Hongkončania a jeden Slovák zvládli výstup na najvyššiu hru tejto časti sveta za osem dní. Mali šťastie, že na lietadlo čakali iba deň a na to druhé iba tri hodiny. Vlaňajšia výprava uviazla v Antarktíde na osemnásť dní. Lietadlá pristávajú na vyfrézovanom ľade. A keď je zlá viditeľnosť a víchrica, treba na pristátie čakať.

Pred stanom mali zapichnutý teplomer a ten cez deň ukazovať mínus tridsať, v noci teda muselo byť aj o desať stupňov menej. „Neexistuje veľká zima, len zlé oblečenie,“ komentuje horolezec. Základ je udržať sa v suchu, primerane teplo sa obliecť a stále sa hýbať. Tu si nemôžete urobiť prestávku a vychutnať si výhľad alebo posadiť sa a oddýchnuť si. Musíte liezť a pred vami a za vami na lane sú ďalší. Sotva sa dajú urobiť nejaké fotky na vrchole.

Medzinárodnú výpravu na Mont Vinson tvorili... Foto: Archív Dušana Repáka
Kilimandžáro, horolezectvo Medzinárodnú výpravu na Mont Vinson tvorili Američania, Hongkongčania a jeden Slovák.

Antarktída je veľmi čistý kontinent, kým nastúpite do lietadla, treba si dokonca vydezinfikovať topánky. Žije tu len niekoľko tisíc ľudí, väčšinou vedcov. Zvyšné jedlo tu sprievodca zakope do zeme pre ďalšiu výpravu, aby sa neplytvalo, a všetky odpadky sa zvážajú.

„V Antarktíde nemôžete močiť ako v Tatrách len tak, kde vám napadne. V táboroch sú postavené špeciálne toalety a ak to na vás príde niekde cestou, musíte zastaviť výpravu, lebo ste na seba naviazaní, a vymočiť sa do fľašky alebo si niesť svoju stolicu vo vrecúšku až do najbližšieho tábora. Nie je to však nič nehygienické, lebo všetko rýchlo zamŕza,“ vysvetľuje horolezec. Podobné pravidlá platia na väčšine veľkých kopcov sveta, veď ich navštívi ročne niekoľko tisíc horolezcov.

Len na najvyššom vrchu Európy žiadne hygienické pravidlá neplatia, preto by sa tam Dušan Repák vrátil iba nerád. „Som na čistotu háklivý, kamaráti ma preto aj nazvali Lakmus. Keď sa ráno zobudíte a všade okolo vás je cítiť pach moču a rozkladajúcej sa stolice, nie je to nič príjemné,“ krčí nos.

Dušan Repák dobyl najvyšší vrch Antarktídy ako tretí Slovák v histórii a ak všetko pôjde, ako treba, toho roku sa pokúsi o výstup na Mont Mckinley (Denali) v Severnej Amerike a na Carstensz Pyramid v Austrálii a Ocánii. Najvyššia méta Mount Everest ostane na koniec. „Pri mojom povolaní som pre klientov na telefóne dvadsaťštyri hodín denne a v horách si vyčistím hlavu,“ vyhlasuje bratislavský právnik a horolezec Dušan Repák. Hory ho naučili trpezlivost, opatrnosti, ale aj pravidlu, že je dobré vždy sa spoľahnúť na skúsených odborníkov.´ Sedem najvyšších vrchov na každom svetadiele

Európa – Elbrus 5 642 metrov n.m.
Južná Amerika – Aconcagua 6 962 metrov n. m.
Afrika – Kilimandžáro 5 895 metrov n. m.
Antarktída – Mont Vinson 4 897 metrov n. m.
Severná Amerika – Mont Mckinley (Denali) 6 194 metrov n.m.
Ázia – Mount Everest 8 850 metrov n.m.
Austrália a Oceánia – Carstensz Pyramid 4 884 metrov n.m.

debata chyba