„Chcel som robiť čistú vedu a bol som disident, kritický ku komunistickým ideám,“ hovorí teraz 52-ročný Zimov na svojej stanici v pustej tundre, vzdialenej osem časových pásiem od Moskvy. „Bolo to vtedy to pravé miesto. A stále je. Moja duša tu našla pokoj.“
V zime tu teplota klesá aj pod mínus 50 stupňov Celzia. Celé štyri mesiace je deň temný ako noc. Avšak zmätky perestrojky, krvavé etnické vojeny v Čečensku si Zimov sotva všimol.
Ale ani v takom zapadákove nezostala stanica ušetrená od hospodárskych ťažkostí, ovplyvňujúcich Rusko v 90. rokoch po zrútení Sovietskeho zväzu.
„Museli sme prežiť s pár rubľami na deň. Obávali sme sa, aby naši štátnici nezatvorili ruskú akadémiu vied,“ spomína Zimov. „Ryby boli naša jediná spása.“
Ryby a losi stále tvoria hlavnú časť jedálnička stanice, rozkladajúcej sa na zrázoch rieky Kolyma. Svetovou zvláštnosťou Severovýchodnej stanice je, že je po celý rok obývaná a že tú výskumníci žijú so svojimi rodinami. Zimov a jeho žena Galina tú vychovali deti. Jeho kolega Sergej Davydov tu žije s manželkou Annou.
Galina a Anna sa starajú o skleník, v ktorom počas krátkeho polárneho leta pestujú na obohatenie jedálnička cibuľu, šalát a paradajky.
Miestni výskum klimatických zmien si vydobyli medzinárodné uznanie, ale Zimov a Davydov nie sú žiadni akademici s hlavou v oblakoch. Takí by v drsných končinách neprežili. Nerobí im problém pochodovať desiatky kilometrov s bažinatou tundrou alebo riadiť staničné vozidlá, vrátane rýchleho člna, terénneho auta a upraveného obrneného transportéru, ktorý sa hodí do miestneho terénu. Dokážu tiež pilotovať hydroplán.
Zimov si pestuje životnú filozofiu, ktorá mu umožňuje prežiť v pustom kraji, dvakrát väčšom ako Holandsko, ale obývanom len pár tisíckami ľuďmi
Na stanici, čo je zhluk dvojpodlažných drevených domčekov zahŕňajúcich ubytovňu a laboratórium, sa dvere nikdy nezamykajú. Keď vozidlo uviazne v bahne, kľúčik nechá v zapaľovaní a vyrazia domov po svojich. Raz takto opustil auto v tajge 900 kilometrov od stanice. Keď sa vrátil po dvoch rokoch, našiel všetko nedotknuté.
„Musíš tú veriť ľuďom,“ vykladá, hrdý na to, ako sa spriatelil s miestnymi priekupníkmi, tajnými policajtmi, lovcami, rybármi, chovateľmi sobov a podobnými ľuďmi. „V Moskve musíš mať pancierové dvere a zamykať a každý tretí chlapík vyzerá ako strážca. Čo je to za neúctu k druhým!“
Stanica je vykurovaná drevom narúbaným v lese. Návštevníkov, vrátane stáleho prílevu výskumníkov z celého sveta, zarazí špeciálna atmosféra tohto miesta. „Nikdy som nebol na takom mieste, kde sa každý deň, pri každom jedle vedci úprimne hádajú, a to nie kvôli intelektuálnej pýche, ale zo skutočnej túžby spoznať pravdu,“ hovorí Adam Wolf z Carnegieho ústavu Stanfordskej univerzity.
Keď je na prácu v teréne príliš mrazivo, výskumníci pracujú v knižnici stanice, vyhotovujú štúdie alebo cestujú na konferencie. Niektorí miestni ľudia ale používajú iný fígeľ, ako prečkať túto dobu. „Stačia dve veľké fontánky s pitnou vodou a zima je fuč,“ smeje sa rybár Alexej Naljotov.
Výskumná stanica je Zimovovým životným dielom i rodinným sídlom. Jeho syn Nikita tú vyrástol, než odišiel študovať na univerzitu do Novosibirsku. Ako vyštudovaný matematik sa na stanicu vrátil, aby otcovi pomohol s výpočtami a rovnicami pri zachytávaní klimatických zmien. Teraz tu rastie tretia generácia: pred dvomi mesiacmi sa Nikitovi a jeho žene Nasti narodilo dievčatko Káťa. Plánujú, že tu tiež vyrastie.