Berlínske okruhy ukazujú aj druhú, odvrátenú tvár mesta

Nemecká metropola to nie je len Brandenburská brána, budova Ríšskeho snemu alebo televízna veža na Alexandrovom námestí, na ktoré lákajú cestovateľské bedekre. Sú to aj štvrte so sociálnymi problémami, kriminalitou a pestrou zmesou prisťahovaleckých komunít.

13.07.2010 09:36 , aktualizované: 18.07.2010 09:00
Hodina Zeme, Berlín Foto:
Na hodinu zmizla v tme aj Brandenburská brána v Berlíne.
debata

Aj s týmito turisticky možno nie príliš atraktívnymi lokalitami sa môžu záujemcovia oboznámiť na prehliadkových okruhoch, a spoznať tak Berlín aj z odvrátenej strany.

Tú pravdepodobne najodvrátenejšiu ukazuje trasa nazvaná príznačne, Revolučný Berlín. V multikultúrnej štvrti Kreuzberg ju prevádzkujú ľavicoví radikáli na miestach, ktoré sú už viac ako dve desaťročia svedkami prvomájových stretov medzi demonštrantami a policajnými kordónmi. Tie tohtoročné si vyžiadali viac ako stovku zranených policajtov a zatknutých extrémistov.

Autorom tejto myšlienky je dvadsaťsedemročný Američan, ktorý si hovorí Bill. Otvorene priznáva, že to nie je jeho pravé meno, kvôli svojim ľavicovým aktivitám ale nechce prezradiť to skutočné. Zásadne sa tiež odmieta nechať fotiť a na kameru je ochotný hovoriť len otočený chrbtom.

„Začal som to robiť súkromne pre priateľov. Ukazoval som ľuďom okolie, rozprával im históriu a zistil som, že je o to veľký záujem,“ vykreslil dva roky staré počiatky svojho nápadu. Ten následne zužitkoval pri svojich štúdiách. „Na univerzite bola súťaž ‚založte si vlastnú študentskú firmu‘ a ja som sa rozhodol to urobiť. Nie preto, že by som to podporoval, ale pretože som potreboval kredity,“ vysvetlil pragmatický impulz pre svoje „podnikanie“, do ktorého sa zapojili aj ďalší jeho priatelia.

Od každého účastníka tohto netradičného turistického okruhu vyberá päť eur. Podľa Billa sa neplatí za prehliadku – ako presvedčený marxista je odporcom kapitalizmu -, ale je to vraj príspevok na ľavicové projekty. Ľahko spiklenecké je aj samotné dohováranie tejto obchôdzky, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom e-mailov alebo Facebooku. Na dohodnutom mieste je potom treba hľadať človeka v červenom tričku s nápisom „Streik“ (štrajk).

„Pred 1. májom ich usporadúvame pravidelne každý víkend, potom už len keď má niekto záujem,“ objasňuje Bill, ktorý vraj v Berlíne žije ôsmy rok. Práve pred prvomájovými demonštráciami je podľa neho o okruh najväčší záujem, hlavne medzi mladými cudzincami. Tento rok ho vraj absolvovalo vyše 150 ľudí. V jednej skupine ich mal dokonca 60.

Účastníkov Bill vodí ulicami a námestiami, kde od roku 1987 pravidelne na Sviatok práce lietajú vzduchom fľaše a kamene a horia smetné koše, na čo polícia odpovedá obuškami, vodnými delami a slzným plynom. Jeho výklad je náležite ľavicový a hemží sa výrazmi, ktoré sú Slovákom dobre známe z čias pred novembrom 1989. Prvomájové násilnosti majú podľa neho jednoznačne na svedomí policajti, aj keď pripúšťa, že aj v radoch ľavicových radikálov bývajú agresori.

„Pre niektorých je to možnosť vyjadriť svoj hnev na policajné násilie,“ tvrdí Bill, ktorý sa vraj na prvomájových demonštráciách v Kreuzbergu zúčastňuje každý rok. Sám je členom berlínskej bunky marxistickej Revolučnej internacionálnej organizácie, ktorá pôsobí aj v Českej republike.

Nezastiera, že prehliadky využíva aj pre „politickú agitku“ a radia na nich menej skúseným, ako sa na demonštráciách správať pri zásahu slzným plynom alebo ako sa vyhnúť zatknutiu. Obvinenie úradníkov, že na nich oslavuje násilie, ale odmieta. Inak vraj s úradmi problémy nemá.

Prechádzka revolučným Berlínom vrcholí ukážkou miestnych squatov, vrátane toho údajne najväčšieho v nemeckej metropole v ulici KOPENICK, podľa ktorej sa mu hovorí Kopi. Ten si môžu účastníci dokonca prezrieť vnútri, čo sa vraj nie vždy stretáva s pochopením jeho obyvateľov. „Sťažujú si mi, koho im to tam ťahá,“ hovorí Bill a zdôrazňuje, že v skutočnosti ani jeden z domov nie je obsadený nelegálne, pretože squatteri majú s miestnymi úradmi dohodu.

Kto by skôr než do histórie berlínskych pouličných bojov chcel nahliadnuť do života imigrantov, má možnosť hneď v susednej štvrti Neukölln, ktorá sa kvôli zločinnosti, obchodovaniu s drogami a vysokej nezamestnanosti medzi obyvateľmi hlavného mesta tiež netešia príliš dobrej povesti. Po jej zákutiach sprevádza desať miestnych žien, ktorých korene siahajú od Poľska, cez Rusko a Turecko až na Arabský polostrov.

„Žije tu 163 rôznych národností,“ približuje tunajší „Babylon“ Kurdka Emine Elciová, ktorá účastníkov jednej z piatich trás zavádza do útrob domov lemujúcich rušnú ulicu Karla Marxa. V ich dvoroch s kolegyňou rozpráva o osudoch tunajších obyvateľov i samotných budov, ktoré majú bežní okoloidúci spojené len s obchodíkmi s lacnou elektronikou a ázijským občerstvením. Na jednom dvorku je skrytá aj hlavná modlitebňa berlínskych Kurdov, ktorí návštevníkov hostia pohárom čaju.

„Chceme ukázať rozdiely, dejiny Neukölln, ako sa vyvíjali a aká tu je kultúrna rôznorodosť,“ hovorí ďalšia sprievodkyňa Nuriye Saymanová a upozorňuje na jeden z miestnych primátov, o ktorom väčšina Berlínčanov vraj ani nevie. Ulica Karla Marxa je podľa nej centrom svadobnej módy pre moslimov, ktorí sem za ňou prichádzajú z celej Európy.

debata chyba