Zaniknuté značky: De Tomaso

Firma, ktorú pozná snáď každý automobilový nadšenec zanikla relatívne nedávno. V tichosti, nenápadne odišla zo scény v roku 2004.

30.10.2009 03:51 , aktualizované: 08:15
log Foto:
log
debata

Zakladateľ Alejandro de Tomaso sa narodil v roku 1928 v Argentíne do prominentnej rodiny. Automobilové preteky boli jeho veľkou vášňou. Už ako sedemnásťročný sedlal Bugatti Type 35. V roku 1955 vyhral za volantom Maserati A6GCS 1000-kilometrové preteky v Buenos Aires. Onedlho nato musel z domoviny emigrovať, pretože bol zainteresovaný v spiknutí proti diktátorovi Juanovi Perónovi.

Útočisko našiel v krajine svojich predkov – v Taliansku. V Bologni sa zamestnal u bratov Maseratiovcov ako testovací pilot značky O.S.C.A. V tom čase stretol aj svoju životnú partnerku, americkú pretekárku Elizabeth Haskellovú. Pokračoval v pretekaní a v rokoch 1957 a 1959 dokonca absolvoval dve Veľké ceny šampionátu F1.

Meno de Tomaso sa však preslávilo hlavne mimo pretekárskych dráh. V roku 1959 sa Alejandro pustil do výroby automobilov. V Modene založil firmu De Tomaso Automobili.

Prvým realizovaným projektom bolo športový spider s motorom v strede. Názov mu prepožičal známy taliansky okruh Vallelunga. Auto sa predstavilo v roku 1963 na autosalóne v Turíne. Malo centrálny chrbticový rám a pôvodný plán počítal s hliníkovou karosériou. Prvé tri prototypy zhotovil Fissore. De Tomaso potom náhle presunul zákazku na karosáreň Ghia. V konštrukcii Vallelungy kompozity vystriedali hliník a karoséria typu „barchetta“ sa zmenila na klasické kupé. Jej hmotnosť bola na úrovni 726 kg.

Motor z Cortiny robil s ľahkou Vallelungou divy. Foto: De Tomaso
vallelunga Motor z Cortiny robil s ľahkou Vallelungou divy.

O pohon sa staral 1,5 litrový štvorvalec Ford prebratý z Cortiny. Jeho 76 kW (104k) putovalo cez upravenú 5-stupňovú prevodovku Volkswagen na zadné kolesá. Vďaka tomu, že prevodovka bola nosným prvkom zadnej nápravy auto trpelo nedostatočou pevnosťou. To zhoršovalo jazdné vlastnosti a zároveň bolo príčinou mnohých porúch v dôsledku deformácie pohonných častí. De Tomaso dúfal, že projekt kúpi Ford. No nestalo sa tak a Vallelungu s 56 vyrobenými kusmi nahradil nový model.

Predstavil sa v roku 1966 pod názvom Mangusta. Mangusta je malý cicavec, jediný prirodzený nepriateľ kobry. Hovorí sa, že názov jej dal De Tomaso ako pomstu Fordu za to, že mu neposkytol sľúbený motor, ktorý miesto toho putoval do Shelbyho Cobry.

Dve okienka nad motorom sa tvária, že je cez ne... Foto: De Tomaso
mangusta Dve okienka nad motorom sa tvária, že je cez ne výhľad.

Auto stálo na podvozku odvodeného z Vallelungy. Poznávacím znamením bola zadná odklopná časť á la čajka, ktorá zabezpečovala prístup k motoru. Krivky Mangusty navrhol Giorgetto Giugiaro pôvodne pre inú talianskú značku Iso. Im sa návrh nepáčil, a tak sa de Tomaso „obetoval“ a začal vyrábať kupé, ktoré ho definitívne dostalo medzi výrobcov superšportov.

Rýchlokvasená produkcia mala však neblahé dôsledky v podobe mnohých detských chorôb. Koniec-koncov de Tomaso bol známy svojim talentom vrhať sa stále na nové projekty, ešte pred uzavretím tých starých. Mangusta mala síce silný motor Ford s objemom 4,7 litra, ktorý ju rozpumpoval vďaka výkonu 227 kW (309k) na rýchlosť 250 km/h, ale keď sa objavila na obzore zákruta, bolo lepšie dupnúť poriadne na brzdy.

Rozloženie hmotnosti v pomere 32:68 spredu dozadu spolu s pružným šasi robilo z Mangusty trenažér pretáčavého šmyku. Interiér bol „o čislo menší“ ako by si posádka priemernej veľkosti priala a funkciu kúrenia spoľahlivo suploval osemvalcový ohrievač za sedadlami. Napriek tomu Alejandro de Tomaso našiel spôsob, ako tento balík predať. Mangustu začal ponúkať na americkom trhu a podľa odozvy vedel, kde bude ťažisko odbytu jeho budúceho modelu. Z celkového počtu 400 vyrobených kusov 250 skončilo v USA.

De Tomaso Pantera bol postavený skôr pre amerického zákazníka ako pre európskeho. O dizajn sa postaral Tom Tjaarda z Ghia. Podvozok si zobral do parády Gianpaolo Dallara. Motor a distribúciu v USA zabazpečoval Ford. Od svojich predchodcov sa Pantera líšila hlavne samonosnou oceľovou karosériou, ktorá autu konečne zabazpečila dôstojné jazdné vlastnosti. Navyše sa ťažisko posunulo viac dopredu a na pleciach zadnej nápravy zostalo už iba 57% hmotnosti.

Americké zákony Panteru... Foto: De Tomaso
pantera Americké zákony Panteru "ozdobili" nárazníkmi.

Posádku potešil priestranný interér s klimatizáciou v základnej výbave. O pohon sa staral 5,8 litrový V8 Ford s výkonom 246 kW (335k) spolu s 5-stupňovou manuálnou prevodovkou ZF. Zrýchlenie z nuly na 100 km/h trvalo 5,5 sekundy a maximálna rýchlosť bola viac ako 255 km/h.

Raketový štart vystriedali temné časy. Americká legislatíva priškrtila výkon Pantery postupne až na 198 kW (269k) a naordinovala jej „skrášľovaciu“ kúru v podobe povinných nárazníkov. Reputáciu jej nevylepšovala ani úbohá kvalita spracovania, slabá antikorózna ochrana a nízka spoľahlivosť. Traduje sa, že Elvis Presley po tom, čo jeho Pantera odmietla naštartovať, počastoval ju výstrelom zo svojej zbrane. Ďalší úder zasadila Pantere ropná kríza.

Kým v prvom kvartáli roku 1973 De Tomaso predalo 101 automobilov, za to isté obdobie nasledujúceho roku to bolo už iba 29 kusov. Pre porovnanie Lamborghini 54 a 19 kusov, Maserati 94 a 42 kusov a Ferrari 67 a 28 kusov. Do konca roku 1973 sa predalo 6128 z celkového počtu 7260 vyrobených Panter. Ford sa od De Tomasa odvrátil no Pantera prežila. Výroba postupne klesla na 50 kusov ročne a pokračovala až do roku 1991. Svetlo sveta uzreli rôzne verzie. Najsilnejšia z nich – GT4 – mala výkon až 373 kW (500k). Vyrobilo sa ich len šesť kusov.

V roku 1970 bol predstavený štvordverový sedan De Tomaso Deauville. Alejandro de Tomaso ním chcel konkurovať etalónu triedy – Jaguaru XJ. Je to zjavné už na prvý pohľad, keďže Deauville sa očividne ponáša na svojho britského súpera. Pod prednou kapotou pracoval ten istý motor Ford ako v Pantere s výkonom 221 kW (300k). Napriek samonosnej karosérii sa jeho hmotnosť pohybovala okolo 1900 kg.

Kde som tieto tvary už len videl? Foto: De Tomaso
deauville Kde som tieto tvary už len videl?

Motor dokázal rozhýbať luxusnú limuzínu na 230 km/h. Po prvý krát sa v automobile značky De Tomaso objavila automatická prevodovka. Deauville sa nikdy nepohol z Európy. Ford dal prednosť Pantere, a preto sa od roku 1970 do skončenia výroby v roku 1985 vyrobilo iba 244 kusov. Posledný z nich so zákazkovou karosériou kombi patril de Tomasovej maželke, ktorá v ňom zvykla voziť svojich štvornohých miláčikov.

Druhým modelom s motorom vpredu bolo De Tomaso Longchamp z roku 1972. Stál na platforme Deauville, ale keďže bol namierený proti Mercedesu 450 SLC dostal do vienka „nemeckejší“ styling. Zákazníci si mohli vybrať z dvoch prevedení karosérie – kupé a spider. Pod kapotou sa ukrýval opäť známy motor Ford s objemom 5,8 litra s rovnakým výkonom ako mal Deauville. Vyššia maximálna rýchlosť (240 km/h) a zrýchlenie z nuly na 100 km/h za 6,7 sekundy boli dôsledkom nižšej hmotnosti oproti Deauville.

Deauville aj Longchamp dostali názov podľa... Foto: De Tomaso
longchamp Deauville aj Longchamp dostali názov podľa dostihovej dráhy.

Drvivá väčšina zo 409 kusov mala trojstupňový automat Ford C-6 Cruise-o-Matic. Iba 17 kusov bolo vybavených 5-stupňovým manuálom ZF. Keď Alejandro de Tomaso v roku 1975 kúpil podiel v automobilke Maserati, rozhodol sa vytvoriť dvojča svojmu Longchampu. Tak vzniklo Maserati Kyalami, ktoré bolo dokonca ešte menej úspešné ako jeho predloha. Longchamp sa v malých počtoch vyrábal do roku 1989.

Posledným realizovaným projektom značky De Tomaso bola Guar?. Predstavila sa v roku 1993 a do výroby sa dostala o rok neskôr. Guar? sa vrátila ku koncepcii Vallelungy a Mangusty s chrbticovým rámom. Karoséria pozostávala prevažne z kompozitných dielov. Za dizajn bol zodpovedný Carlo Gaino zo Synthesis Design. Celkovo sa vyrobilo približne 65 kusov v troch vyhotoveniach. Najrozšírenejšie je kupé s počtom asi 50 kusov. Nasleduje plne otvorený roadster nazvaný Barchetta s asi desiatimi kusmi a najväčšou raritou je spider s piatimi kusmi.

Guar? znamenala pre De Tomaso návrat ku koreňom. Foto: De Tomaso
guara Guar? znamenala pre De Tomaso návrat ku koreňom.

Spočiatku bola Guar? poháňaná motorom V8 od BMW s objemom 4 litre a výkonom 203 kW (276k), po odblokovaní okolo 221 kW (300k). Podľa výberu prevodovky bola maximálna rýchlosť 189 km/h, 248 km/h alebo 288 km/h. Od roku 1998 sa ale De Tomaso vrátilo k motoru Ford V8 s výkonom 239 kW (325k). S nástupom tejto jednotky skončila výroba spidera, keďže pri väčšom motore nezostalo miesto na skladaciu strechu.

V roku 1996 De Tomaso na ženevskom autosalóne predstavilo svoj posledný projekt Bigu?. Štúdia bola dotiahnutá do štádia výroby vďaka finančnej pomoci amerického importéra exkluzívnych áut Qvale. Qvale na výmenu dostalo právo na výrobu a distribúciu po celom svete okrem Talianska a Veľkej Británie. Ťažkopádnosťou manažmentu De Tomaso prišlo o kontrolu nad projektom a réžie sa chopil Qvale. Bigua sa nikdy nepredávala pod značkou De Tomaso. Aj keď prvé vozidlá boli osadené logom De Tomaso, akonáhle dorazili k predajcovi boli „preznačkované“ na Qvale Mangusta.

Motor Qvale Mangusta je ďaleko za prednou... Foto: De Tomaso
bigua Motor Qvale Mangusta je ďaleko za prednou nápravou.

Jednalo sa však o zaujímavé auto s motorom nezvykle vpredu. Jednotka z Fordu Mustang mala objem 4,6 litra a výkonom 224 kW (305k). Mustang nedaroval iba motor ale aj prevodovku a mnoho komponentov, vrátane interiérových dielov. Zaujímavosťou bola v tom čase sklápacia kovová strecha. Mala tri polohy. Kupé, spider a targa. Reakcia trhu bola však veľmi mdlá. Taliansky športiak s podivným dizajnom a sériovými dielmi Ford všade navôkol sa neuchytil ani v USA. Qvale potom Mangustu aj so zánovnou továrňou v Modene predalo britskému MG Rover, ktorý sa pokúsil auto znovuzrodiť ako MG SV. Bohužiaľ tento pokus dopadol ako všetky predchádzajúce.

Alejandro de Tomaso sa súbežne s výrobou cestných automobilov venoval aj vývoju a stavbe pretekárskych špeciálov. Jeho autá súťažili sporadicky aj v F1, no po fatálnej nehode Piersa Courage v roku 1970 na vozidle De Tomaso Cosworth sa De Tomaso do F1 už nevrátil.

Okrem stavby cestných a pretekárskych áut bolo jeho vášňou skupovanie a predávanie firiem. Jeho rukami prešli karosárne Ghia a Vignale, legendárni výrobcovia motocyklov Benelli a Moto Guzzi a automobilky Innocenti a Maserati.

Alejandro de Tomaso zomrel v roku 2003 a nasledujúci rok zaniklo aj jeho celoživotné dielo – automobilka De Tomaso.

debata chyba
Články podľa značiek