Na rozjazdenie som si vybral CBF 1000. Stroj, ktorý už svojím určením a vzhľadom napovedá, že na pretekárskom okruhu nie je úplne doma dal všetkým najavo, že to nie je pravda. Aj napriek svojej vyššej suchej hmotnosti bol hravo ovládateľný a maximálny krútiaci moment už pri 6 500 otáčkach dal poriadne pocítiť silu tejto pohonnej jednotky. Jediné, čo ma krotilo boli nízko položené stupačky, a keďže som nechcel prísť o svoje čižmy, tak som musel spomaliť.
CBR 600RR je na jazdu pretekárskym okruhom stvorená. Nízka hmotnosť a tuhý rám poskytujú dokonalú ovládateľnosť a jazdné vlastnosti. Šesťstovka sa do zákrut vrhá skoro sama a to sa mi páči. V zákrutách drží ako na koľajniciach. Výkon 117 koní až pri 13 000 otáčkach núti k častému radeniu. Menšia ,,cébeerka“ bola zo všetkých zúčastnených motoriek mne najbližšia.
Veľmi som sa tešil na možnosť vyskúšať CBR 1000RR a zároveň ju porovnať s menšou šesťstovkou. Moje predpoklady dokonale splnila. Výkonovo je jednoznačne navrch oproti svojej menšej sestre. Motor ťahá plynulo už odspodu. Pri 8000 otáčkach nastáva to pravé peklo. ,,Erera“ nestráca dych ani pri rýchlostiach hlboko prevyšujúcich hranicu 200km/h. Ovládateľnosťou je na tom podobne ako šesťstovka, ale tie kilá naviac je pri jazde cítiť.
Na poslednú jazdu som si vybral VFR 800. Aj keď VFR pôsobí pri pohľade agresívne na okruhu je ako kľudný baránok. Podvozok by zvládol aj silnejší motor. 110 koní pri hmotnosti 220 kilogramov na pretekanie nestačí, ale to nie je doménou tohoto motocykla. Na dlhé cestovanie si ho viem dokonale predstaviť.
Tohtoročný Honda deň sa vydaril aj vďaka počasiu, ktoré napriek včerajším vrtochom dnes vydržalo a ponúklo nám vynikajúcu motorkársku atmosféru.